Vraj tvoja smrť nemala cieľ,

nijaký účel, zámer.

Ja inú pravdu viem.

A šťastná som, lebo…

Ty daroval si mi nádej.

Ty daroval si mi nebo.

 

Niektorí hovoria, že nie si živý,

(veď máme novovek).

A ja viem, že aj tak si s nimi.

Nech vravia čokoľvek.

 

Ty nežiješ kdesi ďaleko,

na míle vzdialený v nebi.

Ty si kráľ kráľov – od vekov.

Živší a bližšie ako vtedy.

 

Zboril si chrám, o 3 dni ho opäť vystaval.

Zomrel si tam, len aby si sa postaral.

Pravda, ktorá nevie klamať.

Vernosť, tak málo chválená.

Láska, ktorá núti padať

do prachu… na kolená.

 

Stvoril si človeka a nechal si ním preraziť bok.

Láska, ktorá si utrpenie oblieka, lebo vždy chce ísť do hĺbok.

 

Tak tu sedím – v slzách a hanbe,

kým Duch mi na rozum otázku kladie:

Môže byť niekto lepším rodičom než ten,

kto v slobode si volí otroctvo pod bičom?