Takýto názov niesla v poradí už druhá prednáška z cyklu „Bioetika pre 21. storočie“, ktoré pripravuje Prof. MUDr. Jozef Glasa CSc., PhD. Uskutočnila sa v utorok 12.11.2019. Potešili sme sa záujmu mladých ľudí o túto problematiku, študentov z rôznych fakúlt aj univerzít, tých, ktorí si pána profesora vďaka jeho nadhľadu, špecifickému humoru a štýlu prednášania už obľúbili. Zúčastnilo sa jej viac ako 150 poslucháčov.

V úvode prednášky sa pán profesor venoval vysvetleniu nosných pojmov. Pripomenul, že genóm je súbor všetkých génov organizmu a je takmer v každej bunke rovnaký (okrem napríklad bunkou za jej života nazbieraných mutácií). Modifikácia – zmena genómu je teda zásahom do genetickej informácie obsiahnutej v našich bunkách, presnejšie v ich jadre či v mitochondriách.
V posledných desaťročiach sa vypracovali laboratórne postupy, ktorými vieme genóm upravovať – gény vkladať, vystrihnúť, vypnúť alebo zapnúť prakticky v akomkoľvek genóme – či už ide o rastlinu, zviera alebo o človeka. Pomocou génových nožničiek – reštrikčných endonukleáz (enzýmov) vieme „strihať DNA“ a meniť na špecifických miestach. Najnovšie metódy sú už relatívne presné, pomerne lacné, aj výkonné.

Konkrétne CRISPR/Cas9 je nástroj na úpravu DNA, o ktorom sa, trochu prehnane, tvrdí, že je presný ako chirurgický skalpel. Môže však v určitom percente prípadov spôsobiť poškodenia DNA aj na miestach veľmi vzdialených od zamýšľaného cieľa.
Tieto nové technológie vytvárajú výborné možnosti pre rýchlo sa rozvíjajúcu oblasť génovej terapie. Ide vskutku o jednu z oblastí „medicíny 21. storočia“. Umožňuje takpovediac opravovať chyby v genóme buniek ľudského organizmu. Ide o génovú liečbu somatických (telových) buniek. Dosiahnuté zmeny v liečebnom úmysle sa tu neprenesú na potomstvo. Pretrvajú len počas života daného človeka – pacienta. Z etického hľadiska ide o rovnaké otázky, ako pri akejkoľvek inej liečebnej metóde. Aký je jej skutočný prínos – a aké sú jej prípadné riziká. A tiež, pre koho je takáto metóda vhodná či komu by sa mala zabezpečiť z verejných zdrojov. Nebude to všetko napokon dostupné len pre veľmi, veľmi bohatých niekoľkých?

Celkom iná je, aj z etického hľadiska, situácia, ktorá by pripúšťala modifikáciu genómu v ľudských zárodočných bunkách (vajíčka, spermie). Dnes musíme dodať: alebo v bunkách, ktoré by sa zárodočnými mohli stať. Zvolené zmeny genómu by sa totiž týkali ľudí, ktorí sa ešte ani nepočali. Alebo ľudí, ktorí sa práve, či len „pred niekoľkými bunkovými deleniami“ pôvodnej zygoty počali. A ľudí, ktorí budú ich potomkami. A ľudí, ktorí budú potomkami ich potomkov… možno až do nekonečna.

Otázkou je, k akým zmenám by mohli takéto úmyselné a ďalej dedičné zmeny genómu viesť.

Je totiž azda až nekonečne veľa možností, ako môžeme nejaký genóm upraviť: fantázii sa takpovediac medze nekladú. Obrazne povedané, vedeli by sme napríklad editovať (pozmeniť, upraviť) gény kapusty tak, aby vedela rásť ako strom. Dnes sa už pomerne bežne geneticky upravujú poľnohospodárske plodiny, napríklad pšenica, ryža, kukurica a ďalšie. Aby mali väčší výnos. Alebo sa do ich genómu včlení gén, ktorý ich urobí odolnejšími voči škodcom. Alebo gén/y pre rôzne požadované vlastnosti. Vieme tiež napríklad vytvoriť myši, ktorým inaktivujeme určitý gén alebo gény – a slúžia ako zvieracie modely na štúdium rôznych patologických stavov. Alebo zabezpečiť, aby krava dávala mlieko, v ktorom bude inzulín.

Bolo by teda možné, aby sa takto „upravovali“ aj ľudia? Technicky – technologicky to dnes už možné je. Kde sú ale hranice takýchto metód? Kde až je možné zájsť, aby to už nebolo príliš ďaleko? Aby človek a ľudstvo nenastúpili cestu, z ktorej už nebude návratu. A ktorá nemusí byť dobrá. Aspoň podľa toho, ako tomu rozumieme či pokúšame sa porozumieť dnes… Nie je človek viac ako rastlina, zviera alebo akákoľvek vec? Ako a kto unesie zodpovednosť za ďalší vývoj človeka – ľudstva, ktorý má sám človek – ľudstvo dnes viac ako inokedy vo vlastných rukách. Nikto si dnes netrúfa tvrdiť, že by bol/o na to akokoľvek pripravený/é. Križovatka, na ktorú priviedli a privádzajú človeka – ľudstvo tieto a iné prichádzajúce či konvergujúce technológie, je pravdepodobne jedna z najzávažnejších i najdramatickejších.

V druhej časti prednášky pán profesor bližšie rozobral etické otázniky, ktoré sa vynárajú v súvislosti s dedičnou úpravou ľudského genómu.
Do nedávna prakticky celosvetovo platilo, že akákoľvek zmena ľudského genómu sa nesmie preniesť na ďalšiu generáciu. Editácia genómu v bunkách ľudskej germinatívnej rady sa takmer všeobecne považovala za neprípustnú. V mnohých krajinách, vrátane Slovenska, je takýto postup zakázaný zákonom. Na Slovensku by zároveň išlo o trestný čin. No po deklarovanom (zverejnené v novembri 2018) narodení prvých geneticky modifikovaných detí (dvojičky Lulu a Zulu v Číne) sa v súčasnej medzinárodnej diskusii, popri naliehavých požiadavkách na zachovanie resp. zavedenie úplného moratória (zákazu) takýchto modifikácií vynára čoraz viacej hlasov, ktoré takéto smerovanie výskumu, aj s jeho potenciálnymi aplikáciami v praxi podporujú. Zatiaľ najmä požadujú, aby sa o všetkom diskutovalo. Odborne a transparentne, s potenciálnym či reálnym zapojením verejnosti. Tá, údajne, má napokon rozhodnúť. Úskalia a riziká, najmä najrozličnejšej účelovej manipulácie, rozhodnutí verejnosti v podobne závažných veciach, dokumentuje celá – i tá novšia história ľudstva (napríklad priebeh a výsledky volieb, problém brexitu a mnohé iné).

K ďalším etickým otázkam patria účinnosť, presnosť a bezpečnosť dedičných zásahov do ľudského genómu. Aká je hranica medzi ich využitím s úmyslom umožniť narodenie zdravého, geneticky príbuzného dieťaťa (hoci ani tento úmysel ich dnes neoprávňuje) – a s ich využitím na takzvané zlepšovanie človeka (angl. Human Enhancement).

Pán profesor pripomenul aj tému informovaného súhlasu – nie je totiž možné ho získať od osôb, ktorých sa to bytostne týka: „pacientmi“ sú ešte nepočatí ľudia alebo ľudské zárodky či plody, ale aj budúce generácie. Ďalšou závažnou témou je už spomínané napĺňanie princípu spravodlivosti a rovnosti – boli by tieto úpravy a vylepšenia človeka dostupné len pre bohatých? Boli by takto „enhancovaní“ jednotlivci či skupiny definovaní kvalitatívnymi kritériami? Išlo by o genetické kasty? Stretneme sa o pár desaťročí s generáciami geneticky modifikovaných ľudí? A ako to bude, keď sa nejaké to genetické vylepšenie stane zastaralým – alebo prekonaným? Čo keď napríklad bude každý ďalší súrodenec geneticky viac vylepšený oproti tomu predchádzajúcemu? Budú tí skôr narodení po niekoľkých rokoch svojho života už „geneticky obsolentní“?

Na záver pán profesor poukázal na rastúce znepokojenie verejnosti, ktoré sa týka vedcov, čo prekračujú etické mantinely, zákony o ľudskosti a pachtia sa po finančnom zisku, sláve, publikáciách a vedeckých oceneniach. Do nedávna sa zdalo, že aspoň vedcom by sa v morálnej rovine, dotýkajúcej sa výskumu, ktorý robia, najmä výskumu, ktorý prináša závažné riziká a otázniky pre budúcnosť človeka a ľudstva, akosi dalo veriť. Po deklarovanom narodení prvých geneticky modifikovaných detí v Číne v minulom roku to už neplatí. Dôvera v takzvanú etickú samoreguláciu vedy a vedcov bola veľmi silne otrasená. To je samozrejme na veľkú škodu samotnej vedy – ale aj celej ľudskej rodiny. Nás všetkých.

Človek má v rukách budúce generácie, vývoj, evolúciu, a to aj podľa pána profesora môže byť časovaná bomba. Ak to človek – ľudstvo nezvládne. Tvrdé a nezodpovedné manipulácie, ovplyvňovanie, akí ľudia sa narodia, dokonca ešte predtým, než sa vôbec počali? Veda a vedci musia, v záujme všetkých, vrátane všetkých budúcich generácií, ale aj vo svojom vlastnom záujme, rešpektovať etické hranice a dodržiavať stanovené pravidlá. V tejto súvislosti pán profesor podčiarkol aj význam aspoň základnej informovanosti o týchto a podobných otázkach pre všetkých, ktorým bolo dopriate študovať na vysokej škole. Vzdelanie a s ním súvisiace postavenie vysokoškolsky vzdelaného človeka – odborníka sa musí spájať aj so zvýšenou mierou zodpovednosti. Morálnej zodpovednosti. A tá nesmie byť neinformovaná, slepá. Prispieť k potrebnej osvete – a vzbudeniu záujmu o tieto závažné otázky života (bioetika = etika života) je aj poslaním cyklu týchto stretnutí na pôde bratislavského UPeCe.

Pokiaľ by niekto mal záujem sledovať aktuálne vrcholné aktivity na medzinárodnej úrovni, pán profesor vyzdvihol dve:
1) na európskej úrovni: príprava stanoviska o úpravách genómu (rastlinného, zvieracieho, ľudského) na pôde Európskej skupiny pre etiku vedy a nových technológií (angl. European Group on Ethics of Science and New Technologies, EGE) (1), ktorého náplňou bude podrobná analýza vedeckých, legislatívnych a etických aspektov problému a odporúčania pre súvisiace politiky Európskej únie (očakáva sa jeho zverejnenie v prvom polroku 2020),

2) na medzinárodnej – globálnej úrovni: práca Expertného poradného výboru na vypracovanie medzinárodných (globálnych) štandardov na riadenie a dohľad nad úpravami ľudského genómu (angl. Expert Advisory Committee on Developing Global Standards for Governance and Oversight of Human Genome Editing), zriadeného na pôde Svetovej zdravotníckej organizácie (angl. World Health Organization) (2).
Ďakujeme pánovi profesorovi za jeho odborný pohľad a osobnú skúsenosť, zároveň Vás pozývame zúčastniť sa poslednej tohtoročnej prednášky z cyklu Bioetika 21. storočia – na tému „Manipulovaná smrť – aktuálne o eutanázii“ (UPC, 9.12.2019, 20:00).
______________________________
(1) European Group on Ethics of Science and New Technologies (EGE), dostupné na: https://ec.europa.eu/info/research-and-innovation/strategy/support-policy-making/scientific-support-eu-policies/european-group-ethics-science-and-new-technologies-ege_en
(2) Expert Advisory Committee on Developing Global Standards for Governance and Oversight of Human Genome Editing, dostupné na: https://www.who.int/ethics/topics/human-genome-editing/en/