Aj tentokrát odpovedal na Vaše otázky kňaz a biblista Marek Vaňuš. Máte nejaký otázky k evanjeliu na budúci týždeň? Nebojte sa ich napísať do komentára pod článkom :-)

Nedeľné evanjelium:

V ten deň išli dvaja z Ježišových učeníkov do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali. I spýtal sa ich: „O čom sa to cestou zhovárate?“
Zastavili sa zronení a jeden z nich, menom Kleopas, mu povedal: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?“
On im povedal: „A čo?“
Oni mu vraveli: „No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli.“
On im povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo.
Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“
Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“
A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“ Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba. (Lk 24,13-35)

Evanjelista veľmi jasne geograficky špecifikoval túto udalosť. Bolo dôležité kam učeníci išli, niečo na tej ceste, alebo účel cesty?

Je vskutku zaujímavé, že evanjelista hovorí jasne, že tí dvaja šli „do dediny zvanej Emauzy“ (Lk 24,13), no my dnes presne nevieme, kde sa nachádzala. Tradícia si to pripomína až na troch rôznych miestach. Určitú nejasnosť spôsobuje aj to, že údaj o vzdialenosti – „šesťdesiat stadií“ od Jeruzalema – je v niektorých rukopisoch uvedený ako „stošesťdesiat“. To vytvára rozdiel v lokalizácii: môže to byť cca. 11 km, alebo až okolo 30 km! Geografická špecifikácia miesta však dostáva zmysel, keď sa pozrieme na to, kde sa Emauzy v Písme spomínajú. Prvá kniha Machabejcov pripomína v ich blízkosti dôležité víťazstvo Júdu nad pohanským vojskom a rozprávanie zakončuje slovami: „Toho dňa nastalo veľké vyslobodenie pre Izrael“ (1Mach 4,25). Podobnú nádej mali zrejme i tí dvaja učeníci, ktorí očakávali Ježišovo víťazstvo nad vonkajšími nepriateľmi. Evanjelista teda akoby ich smerovaním naznačil ich vnútorné nastavenie: chceli za sebou zanechať mesto Jeruzalem, ktoré bolo pre nich miestom nevysvetliteľnej porážky Ježiša, a smerovali do Emauz, „mesta víťazstva“ (Nicopolis) ako sa neskôr nazývalo, podľa ich predstáv. Stretnutie s Ježišom im však dá pochopiť, že v tom, čo ľudsky vyzeralo ako porážka – smrť na kríži – klíči iné víťazstvo, ktoré zjavuje Ježišovo vzkriesenie.

Pri udalostiach stretnutia s Ježišom sa viackrát stáva, že ho učeníci, tak ako v tomto úryvku, nespoznajú. Ako je to možné, že pre nich tak vzácneho a blízkeho človeka nedokážu spoznať?

Podobnú otázku si kladú mnohí. Ako je to možné, že ho hneď nepoznali? Zdá sa trochu lacné vysvetlenie, že mal tak zahalenú hlavu, že mu nebolo vidno do tváre. Poznali predsa i jeho hlas! Evanjelisti akoby týmto prvkom prvotného nepoznania chceli ukázať, že skutočnosť zmŕtvychvstania bola naozaj nečakaná. Súčasne i to, že vzkriesený Ježiš prichádzal akýmsi novým spôsobom, ktorý presahoval ich minulú skúsenosť. Naznačujú to slová z Evanjelia podľa Marka: „Potom sa v inej podobe zjavil dvom z nich na ceste, keď išli na vidiek“ (Mk 16,12). To, čo vidia v prvom momente fyzickými očami, nie je to, čo im chce Ježiš zjaviť. Až vtedy, keď zasahuje Boh – gréčtina používa pasívny tvar „boli im otvorené oči“ (Lk 24,31) – až potom poznávajú identitu Vzkrieseného. Práve vtedy im však mizne z očí, čo však už nespôsobuje smútok, lebo jeho prítomnosť je vnímaná hlbším spôsobom. Spoznať vzkrieseného Ježiša je teda dar, ktorý sa neobmedzuje na fyzický zážitok, ale ho presahuje. No a možno tým evanjelisti chcú spoločenstvu prvotnej Cirkvi – i nám – pripomenúť, že prítomnosť živého Pána sa máme učiť rozpoznávať i tam, kde to neočakávame.

Veta „dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo“ značí, že učeníci očakávali jeho zmŕtvychvstanie?

Nie. Učeníci ho neočakávali, hoci im to Ježiš viackrát naznačil. Evanjelium je však písané z „poveľkonočnej perspektívy“, a tak pripomína čitateľovi tento kľúčový moment, prítomný od prvotných vyznaní viery: že totiž Ježiš „bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem“ (1Kor 15,4). Ide o určitý „signál“, ktorý tí dvaja ešte nechápu, ale je určený na pochopenie pre nás.

Vieme niečo viac o udalosti spomenutej Jedenástimi: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi“?

Žiaľ, nevieme. Spomína ju však apoštol Pavol pri citovaní starobylého vyznania viery, ktoré udalosť zachytáva: „…zjavil sa Kéfasovi [aramejské meno apoštola] a potom Dvanástim“ (1Kor 15,5). Znamená to, že šlo o skúsenosť známu prvotnej Cirkvi. Evanjeliá nám však bližšie o nej nehovoria. Tak, ako pripomína záver Evanjelia podľa Jána, čítaný v liturgii pred týždňom: „Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané…“ (Jn 20,30).