Andrej Pinkalský býva na Dlhých dieloch v Karlovej Vsi v Bratislave. Na Blavu ale stále reaguje skôr negatívne (smiech). Priatelia mu zvyknú hovoriť Andy, niektorí ho volajú Pinky. Momentálne má 23 rokov a aktuálne je študentom Prírodovedeckej fakulty na katedre Fyziológie rastlín, kde by rád tento rok ukončil svoj magisterský stupeň štúdia z biológie so zameraním na mäsožravé rastliny.

Prosím ťa,  pokús  pár vetami opísať svoju osobnosť. Akým si mužom? Človekom? Kamošom?

Tento druh otázok nemám veľmi v láske. Vždy sa mi totiž veľmi ťažko hodnotí, akým človekom v danom momente odpovedania som a ako ma zároveň vníma prostredie. Avšak, vždy sa snažím byť priateľský a vo vzťahu k ľudom hlavne nekonfliktný a otvorený. Vo všeobecnosti mi nevadia ani veľké davy ľudí, nakoľko som si na ne odmalička zvykal, ale sú chvíle, keď som radšej v malej skupinke priateľov alebo sa túlam niekde sám, napríklad prírodou či starými uličkami v meste. No neodmietnem ani pozvanie na dobrú túru do hôr alebo nejaký výlet na historické či malebné miesto. Ak by si sa ma ale spýtala, ako najradšej trávim svoj čas, tak pri dobrom rozhovore, či už niekde v prírode alebo v meste pri kvalitnej a dobrej káve.

Kedy si prvýkrát vkročil do UPeCe? Čo Ťa k tomu viedlo?

Úplne prvýkrát si už presne nespomínam, ale asi som si išiel požičať so svojou partiou nejakú hru alebo miestnosť na učenie. Prvú spomienku, ktorú si ozaj držím v hlave, mám z Majálesu 2015, ktorý sa niesol v talianskom duchu a zúčastnil som sa ho ako dobrovoľník. Aj keď som mal vtedy na starosť málokedy obľúbenú službu (samozrejme, čo iné ako toalety), v ten večer som spoznával tajné zákutia, nových ľudí a čaro, ktoré v sebe naše UPeCe malo, má a verím, že aj stále bude mať.

Pôsobil si doposiaľ v nejakom tíme?

Áno, minulý rok to boli konkrétne dva: športový tím a bol som aj v DeKa tíme. Obidva mi dali veľmi veľa. Či už to bol priestor na vlastný rozvoj, spoznávanie nových ľudí či zapájanie sa na mnohých akciách a udalostiach týkajúcich sa UPeCe. Je to iné, ak chodíte do UPeCe len tak, z času na čas alebo ste členom nejakého konkrétneho tímu, s ktorým mávate pravidelne stretká a tak aj pocit, že tu máte priateľov. Rozhodne, ak aj vy ešte stále váhate, či ísť do nejakého tímu, tak nerozmýšľajte, jednoducho sa nechajte viesť Pánom. On vás určite v tom rozhodovaní nenechá samých.

Ako si zareagoval na otázku otca Stanka, či sa nechceš stať novým koordinátorom?

Prekvapila ma, lebo som ju nečakal. Najprv som si myslel, že chce so mnou riešiť niečo ohľadom najbližšieho športového turnaja, ale nakoniec sa z toho vykľula táto otázka. Následne som ho poprosil o nejaký čas na premyslenie, lebo v tej dobe som mal v hlave plno iných otázok. Ale odpoveď prišla nakoniec sama a výsledok, ako vidíte, je ten, že ma tento rok nájdete aj spolu s ostatnými štyrmi super chalanmi na našej milej recepcii.

Ako dlho si premýšľal o tejto novej životnej výzve?

Veľmi dlho, ale presný čas neviem ani odhadnúť. V mojom prípade to bolo o to ťažšie, že ako domáci (rozumej Bratislavčan) som videl v súvislosti s touto úlohou koordinátora mnoho plusov, ale zároveň aj mínusov. Napríklad aj to, že by som sa presťahoval z domu do Mlynskej doliny a nebýval by som tak sám na izbe, ale so štyrmi ďalšími chalanmi, o ktorých som v tom čase ani nevedel, akí sú, akí budú. Ale novým výzvam a zmenám sa nebránim, nakoľko celý náš život je o zmenách. A hlavne na vysokej škole je to aj o tých výzvach, ktoré (či človek chce alebo nechce) ho zmenia a skoro vždy natrvalo ovplyvnia. Uvidíme, ako to bude v tomto mojom prípade a pri mojom tohtoročnom koordinovaní.

Pred čím máš v pozícii koordinátora rešpekt/strach?

V prvom rade mám rešpekt pred všetkými ľuďmi, ktorí sú v UPeCe dlhšie ako ja, a že ich zrovna nie je celkom málo. Rozhodne aj vo vzťahu s našimi otcami: Stankom, Martinom, Jánom, Igorom Kráľom a hociktorým iným kňazom, ktorý prišiel alebo ešte len príde k nám do UPeCe a slúžil/slúži pre nás študentov svätú omšu.  Sú to ľudia, od ktorých sa človek naučí veľa nového, či už o samotnom fungovaní UPeCe alebo nám vedia dať veľa dobrých rád do bežného života. Čo sa týka strachu, tak ho samozrejme mám hlavne pri veciach, ktoré robím prvýkrát, či už ide o veci, ktoré mám ja sám na starosti (napr. ako namotivovať správne ľudí, že upratko nie je len o upratovaní, ale aj o spoločnom čase s kamarátmi, ktorý môže byť ešte zábavnejší ako niekde na intrákovej izbe v rovnakom čase) alebo ak sa má niečo riešiť a odpoveď na daný problém máme mať my koordinátori, no ani my sami to riešenie ešte nepoznáme, nemáme. Ale myslím, že mi dáte za pravdu, že treba mať z každého rožku trošku, čiže ako zo strachu, tak aj z rešpektu.

Naopak, na čo sa najviac tešíš?

Na samotnú službu, ktorá každý deň prinesie niečo nové, či už to budú noví ľudia, zážitky, skúsenosti a v neposlednom rade aj vnútorné duchovné vyžitie, nakoľko to je aj myšlienka celého UPeCe: ,,Žiť život v plnosti.“ A doplnil by som k tomu aj v radosti.

Aké budú Tvoje hlavné úlohy v roli nového koordinátora?

Medzi moje hlavné úlohy patrí štvrtkové upratko a vedenie Rady UPeCe. Na obe sa veľmi teším, nakoľko obidve aktivity sú zamerané predovšetkým na prácu s ľuďmi a sú to teda skôr kolektívne úlohy, ktoré mi v poslednej dobe, hlavne pri mojom štúdiu, chýbajú. V laboratóriu je totiž človek smerovaný skôr na samostatnú prácu. Znovu sa tak dostávam k vyváženiu samostatných a spoločenských úloh. Uvidím, ako sa mi v nich bude dariť, držte mi prosím palce. Skús aj ty prísť niekedy na upratko, uvidíš, že to nie je len samá práca, ale aj veľká sranda. ?

Avšak, okrem týchto dvoch hlavných úloh som takým menším pomocníkom a ambasádorom aj pre ďalších päť tímov, v ktorých som sa buď sám angažoval alebo mám k nim veľmi blízko. Nájdete ma teda aj pri: Športovcoch, DeKe, Gastre, Turistoch a Gréckokatolíckom tíme. Takže rozhodne toho nebude tento rok málo, ale verím, že bude hlavne veselo, a že aj naše spoločné plány s vedúcimi tímov nám budú vychádzať a budeme tak prinášať radosť nielen sebe, ale aj všetkým v našom okolí!

Poznáš niektorého z koordinátorov?

Osobne som predtým poznal krátko iba Števka, keď prišiel párkrát na DeKa stretko alebo na nejakú našu akciu s tímom. Martina som videl iba zvučiť a prvýkrát som sa s ním stretol po ALL STAR GAME, keď sme mali bilancovanie minuloročného hviezdneho florbalového večera ako športovci spolu s technikmi. Vedel som, že vie hrať aj na harmoniku, ale prvýkrát som ho počul hrať tuším až na Te deu. Patrika som poznal zase len z omší, na ktorých miništroval a sem-tam som o ňom niečo počul cez našu spoločnú kamarátku, ale osobne sme sa zoznámili až na konci minulého akademického roka. No a Andreja som prvýkrát videl na jednej fotke, kde bol s členkami DeKa tímu, nakoľko jeho brat Michal v tej dobe už chodil s našou vedúcou Katkou (smiech),  ale spoznali sme sa tiež až po Te deu. Takže ako môžete vidieť, niekedy si človek ani sám neuvedomí, akou náhodou sa stretne s niekým novým a pritom o nejaký čas bude presne s týmito ľuďmi vytvárať nové spoločenstvo, plánovať nové akcie a časom vytvárať nové spomienky. Preto určite neváhajte a pridajte sa aj vy do niektorého z našich tímov. Možno vám to zaberie trochu z osobného voľného času, ale verte mi, časom sa vám to vráti na vašich nových priateľstvách, zážitkov a pocite, že aj vy ste súčasťou UPeCe a dávate niečo zo seba na dobré veci a úmysly.

Dal si sám seba pred nástupom na túto pozíciu nejaký záväzok/predsavzatie?

Záväzky si ja väčšinou nedávam. Jediným takým mojím cieľom popri tých všetkých mojich plánoch a úlohách je napísať diplomovku a úspešne ju aj obhájiť a zoštátnicovať. Ostatné verím, že pôjde svojím vlastným tempom a správnym Božím smerom. On vie predsa najlepšie, čo je pre nás správne a dobré.

Chceš ľuďom, ktorí budú do UPeCe chodiť, niečo odkázať?

Nech sú v každom momentne sami sebou, nech sa nestrachujú ísť do nových a pre nich neznámych vôd, či už hovoríme o zapájaní sa v našom UPeCe alebo o hocijakej zmene, týkajúcej sa ich života. Ak chcete byť aj vy šťastní, radšej ľudom viacej dávajte, než by ste im mali brať. Kým vám pamäť slúži a srdce bije, stačí už len vaša vôľa a môžete zmeniť nie len svoj život, ale niekomu inému ho pomôcť zlepšiť, rozveseliť, ba možno aj naplniť! Nakoniec už len jedna ,,klišé“ myšlienka. Nestrácajte svoj vzácny čas. Je to to najcennejšie, čo máme a pritom aj nemáme, nakoľko ho neustále každým dňom míňame. A nie len z biologického hľadiska (smiech). Teším sa naše najbližšie stretnutie v UPeCe počas mojej služby alebo aj voľna! ?

__
REDAKCIA PROMO UPECE

Foto: archív AP