28. Zdvorilosť

Slovo zdvorilosť má svoj koreň v slove dvor. Tak je to aj v anglickom slove ba i mnohých iných európskych jazykoch: courtesy = zdvorilosť; court = dvor.Zdvorilý človek sa podľa tejto etymológie správa podľa spôsobu, ktorý patrí princovi. Dvorná, dvoriaca láska (courtly love) je romantickou verziou sexuálnej lásky, ktorá má svoj pôvod u francúzskej šľachty 11. storočia, no čoskoro sa cez básne a hudbu potulných hudobníkov nazývaných „trubadúri“ rozšírila aj do susedných krajín.

Knihy, ktoré sa nazývali „knihy o zdvorilosti“ alebo o dvorení kolovali medzi mladými ľuďmi, a ich cieľom bolo učiť etikete zdvorilosti a iným prvkom vhodného správania, ktoré sa od nich očakávalo na kráľovských alebo šľachtických dvoroch. Knihy napomohli k pozdvihnutiu zdvorilosti – čo bola implementácia dvorivej, dvoriacej lásky – do silne prepracovaného umenia.

Zároveň tu však ohľadom významu dvoriacej lásky boli aj isté dvojznačnosti, ako tomu nasvedčuje príbuznosť slova courtesy(zdvorilosť) so slovom courtesan (kurtizána), v taliančine cortesia vs. corteggiana. Kurtizána bola vlastne dvorná prostitútka. Na druhej strane však skrátenina slova courtesy „courtsy“ znamená urobiť úklon, poklonu, čo je vykonať gesto úcty a rešpektu.

Dvoriaca láska je vo všetkých svojich aspektoch krásne popísaná v legende Kráľ Artuš a jeho rytieri od Okrúhleho stola. Tragická láska Sira Lancelota k Lady Guinevere s archetypálnym stelesnením tejto formy romantickej túžby, v ktorej je žena silne idealizovaná a ktorej priazeň si muž vášnivo získava. No jedným v najmenej ctených aspektov tejto lásky, ako je to viditeľné aj na prípade Lancelot a Guinevere, vychádzajúc zo zvyku, ktorý bol v stredoveku veľmi rozšíreným, totiž z manželstva z vypočítavosti, bol aspekt tzv.racionalizácie smilstva a cudzoložstva, t.j. že keď už muž a žena nemali možnosť vybrať si manželský vzťah slobodne a na základe citov, veci riešili inak, a to ako tzv. „bokovku“.

Nad dvorivou, alebo romantickou láskou sa veľa zamýšľa aj psychológia. Niektorí psychológovia napríklad Robert Johnson aleboJohn Sanfordtúto lásku pokladajú v istom zmysle za útek z reality. Hovoria, že pri romantickej láske sa do seba nezaľúbia dvaja skutoční ľudia, ale dva vysnené obrazy. o­n má napríklad vysnený obraz „šípkovej Ruženky“ s istými parametrami a zrazu nájde ženu, ktorú – na prvý pohľad – tomuto obrazu aj s jeho parametrom zodpovedá. o­na má zasa vysnený obraz „princa na bielom koni“ s podobnou dynamikou a tak celá jej pozornosť sa sústreďuje na nájdenie muža, ktorý by tomuto jej obrazu zodpovedal. Ak sa stane, že sa náhodou stretnú dvaja ľudia, ktorí v sebe rozpoznajú svoje vysnené obrazy, nastane medzi nimi silné puto a silná túžba. Je to láska na prvý pohľad a jej priebeh môže byť priam šialený. Prejavy sú takmer neskutočné: začnú sa idealizovať, prestanú žiť v realite, prestanú myslieť dokonca na seba samých. Spomeňme si na Rómea a Júliu od Shakespearea.

Takáto láska samozrejme nemá nič spoločné so skutočnou láskou, pretože pri skutočnej láske sa do seba zaľúbia skutoční ľudia, so svojimi silnými stránkami ale aj slabosťami a nie zidealizované obrazy. No romantická láska, aj keď má ďaleko od reality, je predsa prínosom. Z človeka vyťahuje na povrch to najlepšie, čo v ňom je a v inom – aj keď v ňom nevidí celú realitu – predsa vidí čosi vznešené. To, čo v ňom vidí tam naozaj je, aj keď je to nevyvážené o druhú stránku, teda o tú, ktorá poukazuje aj na jeho negatíva. A možno na rozdiel od mnohých psychológov, ktorí romantickú lásku zatracujú, by sme jej kultiváciu mali odporúčať, pretože sa môže stať, že romantika a na nej založené správanie, môžu človeku pomôcť objaviť v sebe to, o čom nevedel, že v sebe má. Lebo romantika v skutočnosti nie je lož. Aj keď nie je celou pravdou, čiastočnou pravdou určite je. Je veľa ľudí, voči ktorým prístup zo strany ich okolia (rodičov, spolužiakov) bol presne opačný: videli na nich a zdôrazňovali sa im len ich negatívne vlastnosti. A dôsledkom bolo, že sa v nich vytvorilo presvedčenie, že nič dobré v sebe nemajú. A toto presvedčenie môže byť zmenené vo chvíli, keď sa stretnú so zdvorilým človekom.

Takýmto boli veľkí svätci, ako napríklad Matka Tereza či sv. František Assiský. Sv. František bol napríklad do ideálu dvornej lásky a do piesní trubadúrov tak veľmi zamilovaný, že by sme mohli kľudne povedať, že na nej vybudoval svoju rehoľu. Do svojho životného ideálu prevzal koncept zdvorilosti, ako bol známy v jeho dobe a naplnil ho sviežim významom, ktorý bol prežiarený kresťanskou láskou. Pre Františka sa zdvorilosť stala prejavom úcty, ktorú bol jeden človek pripravený prejavovať človeka druhému. So zvláštnou obľubou preukazoval František túto čnosť hlavne voči nemenej šťastným členom spoločnosti. Chudobní, chorí a zanedbaní boli pre Františka jeho „bratmi“. „Ktokoľvek príde za nami“, povedal svojim učeníkom, „či to je priateľ alebo nepriateľ, zlodej alebo klamár, prijmime ho láskavo.“ o­n celé ľudské pokolenie, ba celé stvorenie, povýšil do šľachtického stavua potom s takmer neúnavným zápalom začal každého oslovovať čestným titulom „brat“, „sestra“. Chválil brata Slnko a sestru Lunu (mesiac), brata Vietor a sestru Vodu. Podľa legendy jeho „bračekovia vtáci“ počúvali jeho kázne na poľnej ceste neďaleko Bevagna tak zbožne, že si vyčítal, že im nezačal kázať už skorej. No najdrahšou Dámou, ktorej sa tento galantný a rozjarený trubadúr rozhodol dvoriť bola sestra Chudoba. O túto dámu sa usiloval vášnivo počas celého svojho života a keď zomieral žiadal si, aby jeho telo vyzliekli donaha, položili ho na holú zem a posypali popolom na znak toho, že jej zostal verný až do konca svojho života, ba i v smrti.

František bol zdvorilý voči celému Božiemu stvoreniu, pretože zdvorilosť podľa jeho názoru bola mladšou sestrou lásky a vlastnosťou Boha. „La Cortesia č una delle proprietŕ di Dio!“ [„Zdvorilosť je jednou z vlastností Boha!“], lebo „Boh sám, zo svojej zdvorilosti, dáva svoje slnko a dážď spravodlivým i nespravodlivým.“

František prevzal koncept zdvorilosti ako ho spievali trubadúri a posunul ho ďalej. Zdvorilosti dal ducha, ktorý ju urobil veľkou ako vesmír. František bol presvedčený, že kráľovská hodnosť a kráľovstvo samotné nie je vyhradené len pre šľachticov; kráľovská hodnosť je základnou charakteristikou každej veci, ktorú stvoril Kráľ Kráľov. Celé stvorenie stálo pred jeho tvárou ako jeden kráľovský dvor. Slovo „dvor“, ktoré v latine znamenalo niečo uzatvorené (cors, akuzatív cortem: ohrada pre ovce, ovčinec) František rozšíril: otvoril ho voči každému, ba voči celému vesmíru. Pre neho dvor nebola skutočnosť uzatvorená. Nebol to salónik, do ktorého mali prístup len niektorí. Patril tam každý človek, každé zviera, každý kameň, vlastne celý vesmír.

Pre Františka zdvorilosť je radostný a ochotný hold pocty, ktorý každý prejavuje každému preto, lebo v ňom rozpoznáva obraz a podobu Boha. Táto šľachetnosť (lebo lepšie sľachtickosť) je radikálne odlišná od šľachetnosti (šľachtickosti), ktorú v sebe navzájom videli členovia ľudských, kráľovských dvorov. Šľachticom nerobí človeka krv, trieda, či privilégia, ba dokonca ani čnosti. Šľachticom človeka robí jeho Stvoriteľ. František znovauviedol na scénu myšlienku, že prvotným zdrojom sľachetnosti (šľachtickosti) a jej zdôvodnením je Boh. A správanie Boha, voči všetkým ľuďom, ktorí nesú na sebe jeho obraz, je správaním zdvorilosti. Boh je podľa neho vzorom zdvorilého správania sa.

Komentár

František si, ako vidíme, veľmi vážil čnosť zdvorilosti chápanej v jej najvyššej forme. To bolo veľké nóvum, aj keď vieme, že po ňom sa rozdiely vo svete nezmenili. No na scéne je veľký ideál, ktorý je vo Františkovom učení a jeho osobnom žive jasne definovaný. Goethe naznačuje voči tejto čnosti podobnú úctu, keď píše: „Na svete niet inej zdvorilosti, ako je tá, ktorá spočíva na hlbokých morálnych základoch. … Ide o zdvorilosť srdca; a táto je spoločnicou lásky. Z nej sa potom zdvorilosť prenáša aj do vonkajšieho správa.“ Z tohto Goetheho výroku vidíme, vidíme, že zdvorilosť nie je trik. Môže sa totiž stať, že ľudia sú zdvorilí len navonok. Vo vnútri to cítia inak. Dokonca sa môže stať až to, že vo vnútri človek cíti voči druhému človeku opovrhovanie a nadradenosť, no správa sa voči nemu zdvorilo. Takéto správanie je síce slušné, no nie je to skutočná zdvorilosť. Skutočná zdvorilosť je prejavom skutočného vnútorného postoja srdca: človek si iného váži, vidí v ňom vznešenosť a hodnotu a podľa toho sa voči nemu aj správa. Je to to, čo tak veľmi odporúčal a praktizoval sám Ježiš, keď videl veľkú hodnotu v mýtnikoch a hriešnikoch. Týchto ľudí miloval, pretože v nich videl veľký potenciál a vnútornú krásu, ktorá možno bola v danej chváli síce pošliapaná, no ktorá sa dala znovanastoliť. Zatiaľ čo farizejov nazýval pokrytcami, pretože sa správali kastovnícky a povýšenecky. Neboli s ľuďoch schopní vidieť to, čo v nich naozaj bolo.

Zdvorilý človek je človekom veľkej príťažlivosti. Pekne to vyjadruje Michel de Montaigne: Zdvorilosť je veda najvyššej dôležitosti. Zdvorilosť je ako milosť a krása v tele, ktoré upútajú pozornosť hneď na prvý pohľad. Aj zdvorilosť je to prvé, čo človek na inom človeku postrehne a čo vedie potom ďalej k hlbšej intimite a priateľstvu s ním.“

Stačí úplne malá láskavosť alebo napohľad celkom nepatrná pozornosť a človek cez ňu dá o sebe a o svojom charaktere iným vedieť viac, než keby začal predvádzať svoje talenty a úspechy. Ako aj opak je pravdou: môžeme byť čo ako talentovaní a úspešní, ak sme nevšímaví, nepozorní, arogantní, a zameraní len na seba nie sme ničím. Láskavosti a pozornosti, ktoré preukazujeme iným súšarmom a pôvabom nášho charakteru a ako také sa môžu stať bránou k pevným a trvalým priateľstvám. A navyše: do sveta môžu prinášať tak veľmi potrebnú srdečnosť a duchaplnosť. Klavíristovi a komikovi Victorovi Borgemu raz počas jedného jeho predstavenia podali lístok, na ktorom stálo napísané: „Lauritz Melchior a Jean Hersholt sú obaja v prvom rade.“ Borge reagoval diplomaticky a s veľkým šarmom. „Iba zriedkavo pozývam veľké mená na javisko“, hovorí obecenstvu, „no v tomto prípade, nakoľko obaja hostia sú starými priateľmi a spoločníkmi Američanov dánskeho pôvodu, urobím výnimku. Mám tú česť predstaviť vám dvoch dánskych umelcov. No mrzí ma, ale neviem, v akom poradí by som vám ich mal predstaviť,“ hovorí, bojac sa, aby nebol nezdvorilý k žiadnemu z nich, „preto sa určite nepomýlim, keď poviem, že Jeanovi Hersholtovi nebude vadiť, keď predstavím prvého Lauritza Melchiora.“

Náš súčasný svet, ktorý je tak fascinovaný iba vonkajškom vecí zdvorilosť buď podceňuje, alebo ak si ju váži, tak potom iba ako akýsi nástroj biznisu. Vyzerá to potom tak, že si posielame zdvorilé odkazy, robíme zdvorilostné návštevy a zdvorilostné telefonáty, dávame si zdvorilostné tituly, poskytujeme si zdvorilé zachádzanie. Robíme to preto, aby sme neprišli o významné vzťahy, zákazníkov a partnerov. Zdvorilostný priemysel je dnes živý a darí sa mu dobre. Emerson, ktorý raz povedal, že „Život nie je až taký krátky, no vždy je priestor pre zdvorilosť!“ by asi žasol, ak by žil v našom svete a videl by toľko povrchnej a prázdnej zdvorilosti, ktorú si navzájom preukazujeme.

V Anglicku 19. storočia sa zrodil termín „snob“. Snobi boli ľudia, na ktorých boli viditeľné dva spomínané postoje k zdvorilosti: podceňovanie alebo pragmatické využívanie. Slovo pochádza z dvoch latinských slov: sine nobilitate, čo znamenalo bez šľachtického pôvodu. Išlo o to, že v dobre priemyselnej revolúcie vzniklo veľa zbohatlíkov, ktorí síce mali peniaze a majetky, no nebolo šľachticmi. No ako šľachta sa začali správať. Ich správanie však malo ďaleko od správania šľachty. Niekedy bolo arogantné a predvádzavé. No inokedy bolo výslovne pokrytecky podlízavo slušné; vlastne neúprimné. Jeho cieľom bolo čosi z toho vytĺcť. Také prejavy nevzbudzovali dôveru a človek, ktorý ich praktizoval bol považovaný za prázdneho. Toto nie je zdvorilosť. To je obyčajná šou. Tak ako svätožiara nemusí padnúť ďaleko, aby sa stala slučkou, ani zdvorilosť toho veľa nepotrebuje, aby sa stala – podobne ako ktorákoľvek iná čnosť – neresťou. Zdvorilosť nemusí byť ničím iným iba prázdnym predstieraním a vulgárnym predvádzaním svojho pokrytectva. Zdvorilosť je skutočnou čnosťou iba vedy, keď náš vonkajší prejav je vyjadrením našej osobnej hĺbky. Keď to, čo dávame najavo naozaj aj cítime.

Skutočnú zdvorilosť môžeme nájsť na tých najmenej pravdepodobných miestach, ďaleko od dvora pradávnych kráľov i od dvora moderného sveta biznisu, či bohatstva: „Pastier, beriem ťa za slovo, a dôverujem tvojej úprimne mi ponúknutej zdvorilosti, ktorá sa často nachádza skorej v nepatrných chatrčiach s dymiacimi rúrami, ako v sieňach s goblénami a na dvoroch princov,“ hovorí básnik John Milton.

Zdvorilosť je paradoxná no nesmierne praktická čnosť. Zdvorilý človek vychádza z presvedčenia, že každý muž má vznešený pôvod a že každá žena je dáma a podľa toho sa k nim aj správa. A človek potom ako odpoveď na sebe ukáže znak vznešeného muža alebo váženej dámy. Zdalo by sa naivné a neopodstatnené, čo povieme, no je známe, že mnoho ľudí sa začne správať vznešeno a slušne, ako páni a dámy ako dôsledok toho, že sa s nimi takto zachádza. V zdvorilom správaní iného voči nim zistili, že sú ľuďmi, ktorí si zaslúžia úctu a rešpekt.

Základom zdvorilosti je dôstojnosť človeka. Zdvorilosť je náležitou reakciou na to, že človek v inom človeku objavil božský odtlačok. Láskavosť, ako hovorí koreň slova, je „vyjadrenie lásky“, vlastnosti, ktorá vychádza a vyžaruje z človeka, ktorý je láskavý.Zdvorilosť je uznanie tejto vlastnosti v druhých. V tomto zmysle zdvorilosť je niečo ako láska na prvé pohľad. Je to zacítenie šľachetnosti (nobility) na prvý pohľad a potom rozhodnutie sa konať spôsobom, ktorý by bol konzistentný s týmto pocitom.

Pre Danteho táto nobilita je žiarivo viditeľná na dušiach v raji. V jeho „Raji“ z Božskej komédie si dvaja dominikáni, Dominik a Tomáš Akvinský, vymieňajú zdvorilostné a radostné prejavy pocty s dvoma františkánmi, Františkom a Bonaventúrom. Tomáš Akvinský najprv chváli Františka za jeho veľkú lásku k Pani Chudobe. Bonaventúra na to vychváli Dominika za jeho iné skutky. Zdvorilosť, ktorú si títo svätci preukazujú navzájom je prejavom atmosféry, ktorá panuje medzi dušami v raji. Zdvorilosť je čnosť božského pôvodu a vlastnia ju všetci, ktorí majú účasť na svetle Božom. Záver je jasný: nebo na zemi začneme zažívať vtedy, keď jeden v druhom objavíme božskú vznešenosť, a keď na túto vznešenosť začneme reagovať vhodnou zdvorilosťou.

·Dalo by sa o tebe povedať, že si človekom zdvorilosti? Vieš ľuďom okolo seba prejavovať svojimi gestami to, že si ich vážiš?

·Vieš dávať prednosť starším, slabším, muž žene kde je to vhodné? Vieš byť jemný, romantický, galantný…?

·Páči sa ti myšlienka božieho dvora, na ktorom sme všetci rovnakí?

Pripravil: Milan Bubák SVD