4f. Niektoré formy vyjadrovania skrytého potlačeného hnevu

Potlačený hnev z nás neodíde; namiesto toho nás bude ovládať a ovplyvňovať naše správanie, často bez toho, že by sme o tom vedeli.

PASÍVNO-AGRESÍVNE SPRÁVANIE je jedným z najčastejších prejavov potlačeného alebo neadekvátne spracovaného hnevu v živote ľudí. Pasívno-agresívne správanie je charakterizované stiahnutím sa z prítomnosti osôb, z miest alebo z akcií, ktorým sme sa kedysi tak nadšene venovali. Týchto ľudí, alebo miesta, alebo udalosti jednoducho ignorujeme, nestýkame sa s nimi, vyhýbame sa im, a to bez toho, že by sme ich vopred na niečo upozornili, alebo že by sme im vysvetlili, že sa niečo stalo a čo to bolo. Zanedbávame a odkladáme dôležité záväzky a povinnosti a odďaľujeme urobenie rozhodnutí, ktoré sa týkajú nášho života alebo života iných. Aj seba, aj iných trestáme nepriamo tým, že nevložíme ani svoj čas, ani svoju energiu do podujatí, ktoré sme zvykli pokladať za dôležité. Keď sme pod vplyvom pasívno-agresívneho správania, nekomunikujeme s ľuďmi, ktorí majú právo na to, aby sme spolu s nimi zdieľali svoje a ich životné záväzky, situácie a projekty. Pasívno-agresívne správanie je správanie, ktoré sa najťažšie konfrontuje. Ak ho postrehneme u iných, je ťažké, ba často až úplne nemožné s ním niečo robiť. Človeka, ktorý sa správa pasívno-agresívne, nie je možné obviniť z ničoho, napríklad z toho, že by robil niečo zlé. Čo on robí, je totiž to, že v skutočnosti nerobí nič, a práve v tomto „ničnerobení“ spočíva celý ten problém. Náš pochovaný (nahromadený) hnev sa prejavuje pri pasívno-agresívnom správaní v tom, čo nehovoríme, v tom, čo nepovieme, v tom, čo neurobíme… Ide tu nie o hriech spáchania niečoho, ako skorej o hriech zanedbania urobenia niečoho. Keď sme boli mladí, väčšina našich priestupkov spočívala v tom, čo sme urobili. Keď sme starší, väčšina našich priestupkov spočíva v opaku: v tom, čo sme neurobili. Odmietame komunikovať, keď sa od nás právom očakáva, že budeme komunikovať, odmietneme prispieť svojím aktívnym podielom na nejakej akcii, keď sa od nás právom očakáva, že sa do akcie naozaj aktívne zapojíme, keď našu účasť, naše zapojenie sa iní potrebujú. V pasívno-agresívnom správaní odmietneme zaangažovať sa do práce buď s inými alebo pre iných, s tými alebo pre tých, voči ktorým cítime hnev. Pasívno-agresívne správanie je prostriedkom nášho zúčtovávania sa s inými. Toto správanie je istým druhom „bezpečného“ potrestania iného. Nikto nás totiž nemôže obviniť, že sme urobili niečo urážlivé alebo neslušné. V takomto správaní máme možnosť bezpečne sa skryť za svoju racionalizáciu ko-rektného, múdreho správania sa. Kľúčové pri pasívno-agresívnom správaní je, že vo svojom vnútri prežívame konflikt medzi nezávislosťou od inej osoby a zároveň závislosťou na nej. Keby nám na tom druhom človeku nezáležalo, nebudeme sa namáhať s vymýšľaním často až takých komplikovaných scenárov svojho správania sa a svojich „(ne)činov“.

Pasívno-agresívne správanie je veľmi bolestivé pre obe stránky. Každý z nás určite zažil už veľakrát také situácie, kedy počul iného alebo iných hovoriť naplno a ohnivo o istých veciach na všetkých možných miestach, ale keď sme sa stretli ako rodina alebo ako spoločenstvo, nepovedal ani slovo. Mlčal ako mucha. Plný hnevu a snahy „nám ukázať“. Takéto správanie je nielen veľmi bolestné, ale aj nesmierne deštruktívne pre vzťah. Možno, že my sami sme boli touto osobou, ktorá takto trápne mlčala, keď mala hovoriť.

ŽIARLIVOSŤ, ZÁVISŤ A NAMRZENOSŤ sú mučivé pocity, ktoré prežívame vtedy, keď iných považujeme za takých, ktorí nás v niečom prevyšujú, napríklad v talentoch, vo vlastníctve, v postavení, v životných príležitostiach alebo v uznaní, skrátka vo veciach, po ktorých aj my túžime. Túžime po hodnotách, úspechoch a vlastníctve, ktoré vychutnávajú iní ľudia. To, že my toto všetko nemáme, chápeme ako nedostatok kvalít, alebo darov, alebo postavenia, ktoré majú iní. Ak by sme toto všetko mali, považovali by sme sa za hodnotnejších a šťastlivcov. Postoj nás k sebe samým je v takýchto situáciách postojom menejcennosti a voči iným postojom žiarlivosti, závisti a namrzenosti. Sme namrzení na svoj pocit menejcennosti (inferiority) a na ich pocit vyššosti (superiority). Pod povrchom týchto pocitov je bolestné presvedčenie, že my sme v danej situácii ochudobňovaní, vyžmýkaní a totálne ignorovaní, že iní majú to a tešia sa tomu, čo by sme my radi mali a po čom túžime. Hĺbka našej mrzutosti by mohla vyplaviť na povrch až prekvapivo nerealistické názory a pocity, ktoré v sebe nosíme: Pod ich vplyvom sme na iných namrzení nielen za to, že majú to, čo my nemáme a po čom my túžime, ale aj za to, že oni sa tešia z toho, čo by malo byť naše, čo naozaj patrí nám, a nie im: „Iní nedostali (nejaké) miesto na slnku, oni dostali ‚naše‘ miesto na slnku!“

Koľko ráz ide o omnoho dôležitejšie, niekedy dokonca o veľmi vážne veci? Ja nemôžem, a on môže. Keď teda ja nemôžem, postarám sa, aby ani on nemohol. „Keď mne zdochla koza, nech zdochne aj susedovi!“ Keď ja som nešťastný, chcem, aby bol nešťastný aj iný. To, čo tu zakusujeme, je pocit deprivácie, ochudobnenia. My sme v danej situácii ochudobnení. A to je nespravodlivosť. A za pocitom nespravodlivosti je pocit hnevu. Iní dostávajú to, čo my potrebujeme, čo my chceme, ba dokonca to, na čo my máme právo. Za takýmito pocitmi je často v činnosti dávny hnev, pochovaný vo vnútri nás. Naše dávne zážitky deprivácie z detstva, s ktorými sme sa nevyrovnali, sa môžu v nás znova ozvať v istých situáciách a môžu dolievať oleja na oheň našej terajšej žiarlivosti, závisti a mrzutosti. Mnohí z nás dospelých ešte aj dnes fungujeme v rámci detskej mentality, ktorá je založená na neschopnosti tolerovať rozdiely napríklad v množstve prijatých vecí. Toto priamo spájame so spravodlivosťou či nespravodlivosťou. Zabúdame, že rozdiely sú namieste, pretože my sme roz-dielni. Každý z nás má iné potreby v jedle, čo sa týka druhu a aj množstva. Každý z nás má iné potreby, čo sa týka času vyhradeného na odpočinok, na rekreáciu, na prácu, na zábavu, na telesné cvičenie, na štúdium, na modlitbu. Náš temperament, osobnosť a životný štýl od každého z nás vyžadujú iné disponovanie s časom a energiou, než je tomu u iného. Zdá sa, že mnohí dospelí majú vážne problémy s pochopením faktu, že naše potreby sú naše a iného potreby sú iného a že sú medzi nami rozdiely a my nemusíme mať všetko, ako sme si to mysleli, keď sme boli deti. Mentalita, ktorá je založená na tom, že „keď si to môžu dovoliť susedia, môžeme [musíme] si to dovoliť aj my“, alebo „keď to má on, musím to mať aj ja“, odráža detské myslenie.

Osobné potreby a chcenia sú u každého iné. My veľa ráz nechceme a nepotrebujeme, čo chce a potrebuje iný. Každá rodina, každé spoločenstvo, každá skupina sa musí vážne zaoberať touto otázkou individuálnych potrieb a želaní, ak chce žiť a prežívať vo vzájomnom pokoji a spravodlivosti. Každý jednotlivec musí prevziať zodpovednosť za to, aby bol schopný žiadať o to, čo potrebuje a čo chce (aby nežiadal niečo, čo dostal iný, a to len preto, že keď to dostal on, tak mám na to právo aj ja, a to bez ohľadu na to, či to naozaj potrebujem alebo nie). Dôsledkom takéhoto spôsobu jednania môže byť, že keď dostaneme to, čo chceme a potrebujeme, potom sa budeme tešiť pocitu istoty a pokoja a nebudeme mať sklony k žiarlivosti, závisti a mrzutosti. Je našou vlastnou povinnosťou informovať iných, čo potrebujeme a chceme, oni nie sú povinní to „vytušiť“ sami tak, ako tomu bolo vtedy, keď sme boli ešte v plienkach a keď sa rodičia sami museli dovtípiť, čo potrebujeme. Ježiš o tejto veci hovorí, keď nás nabáda k tomu, aby sme prosili o to, čo potrebujeme, aby sme hľadali to, čo chceme, a aby sme klopali na zatvorené dvere. Ježiš nás vedie tak, aby sme boli sami schopní prevziať zodpovednosť za svoje prosenie, hľadanie a klopanie na dvere, a to s dôverou, jednoduchosťou a úprimnosťou.

Spravodlivosť je čnosť, ktorá je zameraná na rovnaké rozdeľovanie dobier medzi ľudí. Avšak slovo „rovnaké“ treba rozumieť správne. Pod rovnakým sa nemyslí presne to isté, ako dostal môj sused alebo súrodenec. Rovnaké nie je zamerané na množstvo. My chceme tú istú veľkosť koláča, ako môj blížny, bez ohľadu na to, či zjem toľko, čo on.

Mladý človek je bytosť, ktorá má veľa potrieb a želaní. Čím je však človek zrelší, tým aj jeho potreby a želania sú zrelšie, alebo presnejšie povedané: mali by byť.

SARKAZMUS A ČIERNY HUMOR. Toto je tiež jedna z foriem vyjadrenia pochovaného, potlačeného hnevu. Je to „umenie“ jazyka, na ktorom je jed. Sarkastické slová, poznámky a reči ukazujú nielen iným, ale aj nám samým, ako veľmi sme chytení v zajatí nevyriešeného hnevu. Niektorí z nás sú zatrpknuto kritickí a priam suroví voči iným, často úmyselne rozdá-vajúci rany, a to len preto, aby dokázali svoju duchaplnosť a rýchlu promptnosť v reči nad inými. Sarkazmus je v skutočnosti veľmi zbabelým a úbohým prostriedkom jednania s inými podľa hesla „udri a uteč“. Je to ako nečestná partizánska vojna. Druhý nevie, odkiaľ to prišlo, ako sa môže brániť, s kým môže vyjednávať. Ľudia okolo nás začnú mať z nás strach, strach z nášho možného verbálneho zneužívania ich osoby. Voči sarkastickým poznámkam sa človek cíti bezmocný. Nechajú ho úplne zaskočeného a bez schopnosti čosi povedať.

Aj humor môže byť použitý ako zbraň. Mnohí z nás potrebujeme niekoho, kto by bol terčom nášho posmechu, vysmievania sa, uťahovania si, a to len preto, aby nás iní považovali za duchaplných a vtipných. Takýto humor je aktívno-agresívnym humorom, pretože hoci na jednej strane skupinka, v ktorej si takto z niekoho strieľame, sa môže zabávať, na druhej strane je tam človek, ktorý bol ranený a ktorého rana krváca. To je surovosť. Niekedy je forma pôsobenia čierneho humoru zámerne pomalá, avšak rafinovane premyslená. Takto praktizovaný čierny humor pôsobí na človeka ako kyselina, ktorá sa dávkuje po kvapkách, a tak teda pôsobí nie síce náhle smrteľne, ale konštantne, trvalo, po malých dávkach. Ako keby sme po kvapkách dodávali kyselinu do žíl iného človeka. Takýto čierny humor je skutkom násilia. Zraňuje, koroduje, neguje každý možný pokus o kooperatívnu odpoveď zo strany iného. Takýto humor drží iných v odstupe od nás a robí ich ustavične defenzívnymi (v postoji obrany), až postupne znemožní akúkoľvek možnosť vybudovania si dôverného, kristovského vzťahu medzi nami. DEPRESIA je tiež prejavom hnevu. Je to hnev obrátený dovnútra, ale o nej si povieme niečo zvlášť, neskôr.


ZLOSŤ (dramatizácia)

PRAVÝ HNEV

Ak som pod vplyvom zlosti, potom:

Ak som pod vplyvom pravého hnevu, potom:

 

Človeka, na ktorého som nahnevaný, ohro­zujem. Človeka, na ktorého som nahnevaný, informujem, že z jeho strany sa stalo niečo, čo nie je v poriadku, a žiadam, aby sme o tom hovorili.

 

Mojím cieľom je človeka, na ktorého som nahnevaný, umlčať. Mojím cieľom je s človekom, na ktorého som nahnevaný, komunikovať.

 

Robím človeka, na ktorého som nahnevaný, zodpovedným za to, čo ja cítim.

 

Ja sám preberiem plnú zodpovednosť za svoje vlastné pocity.

 

Je to stratégia, ktorou chcem človeka, na ktorého som nahnevaný, (maskovane a manipulačne) donútiť, aby sa zmenil. Žiadam, aby sa iný zmenil alebo aby zmenil svoje postoje, avšak nechám to na ňom, či sa zmení alebo nie (rešpektujem jeho slobodu).

 

Zlosť (dramatizácia) je násilná, agresívna, bez kontroly, trestajúca. Pravý hnev je nenásilný, nikdy sa nevymkne spod mojej kontroly (nestratím sebaovládanie) a nachádzajúci sa vždy v rámci bezpečných hraníc.

 

Potláča pravé pocity, nie je ochotný ukázať svoju zranenosť a zraniteľnosť. Pomáha mi, aby som vyjadril, čo v sebe naozaj cítim, a aby som mal odvahu ukázať svoju zranenosť a zraniteľnosť.

 

Neznesie pocity a emócie iných. Nie je ochotný počúvať stanovisko a argumenty iného. Je otvorený voči pocitom a emóciám iného a je ochotný druhého človeka počúvať.

 

Z daného stavu sa nechcem dostať, zotrvávam v ňom a svoj postoj k človeku, na ktorého som nahnevaný, prejavujem vo forme trvalej neznášanlivosti, nesympatie a odporu.

 

Je krátky a po chvíli ho odložím do minulosti s tým, že vec je uzavretá.

 

Trvám na tom, aby ten iný otvorene uznal, že môj „hnev“ je oprávnený. Nepotrebuje, aby iný odpovedal. Ja som mu vyjadril svoj postoj a to mi stačí. Aj keď druhému poviem, že by som rád poznal jeho odpoveď či postoj, predsa na tom nenástojím.

 

Z knihy Ľudské vzťahy a komunikácia pripravil Ján Štefanec, SVD