V sobotu 24.10.2018 sme sa s turistami vybrali na ďalší výlet. Tento raz do Považského Inovca. Vyhliadky na víkend sú priam ideálne. Je len malá šanca, že nebude pršať, ešte menšia pravdepodobnosť, že nebude hmla a tak nečudo, niektorí jedinci sa na poslednú chvíľu odhlasujú. Nakoniec sa schádzame v hojnom počte 7 ks, keď ma pamäť neklame a ospalo sa presúvame skorým ranným vlakom z Bratislavy.

V Trenčíne, kde prestupujeme na autobus nás čaká prekvapenie v podobe asi 1000 dôchodcov, ktorí sa snažia dostať do prostriedku hromadnej dopravy. Natlačení ako v študentskej 39 po sviatkoch od nich vyzvedáme, že čo sa vlastne deje a hľa – majú zraz na Inovci. S malou dušičkou zablúdime s myšlienkami k predstavám o preplnenej útulni a nocou v daždi. Po dlhej polhodine, vystupujeme vylisovaní spolu s Dôchodcami z autobusu a vyrážame.

Iľko (pozn. redakcie ALADIN) to dnes trafil presne – prší a je hmla. Nevadí. Po pár kilometroch vystúpame až ku Chate pod Inovcom, kde si tvrdé jadro neodpustí teplý čajík (čítaj pivo) a ešte tvrdšie jadro opáči platbu kartou. Hádaj čo – platil v hotovosti. Pokračujeme na zamrznutý vrchol Inovca, k hmle a dažďu sa pridáva taký kvalitný ľadový vetrík a tak si na vrchole prešľapávame a dumáme, ako ďaleko je naša dvorná fotografka. Porobíme zopár fotiek a hybaj ho z toho vetra do hmly. Zisťujeme, že k útulni je to dosť blízko a tak si dávame prestávku cca každých 500 metrov a rozprávame sa v daždi, nech zabijeme čas. Romantika.

K útulni prichádzame aj napriek našej výnimočnej snahe veľmi skoro. Kreatívne využívame čas a rúbeme drevo na zimu za pomoci tupej sekery a pílky. Potom čo sa zotmie, prechádzame na divné hry, typu „Kto má klobúk?“ Plán na zajtra je vstať skoro ráno okolo 5 a ísť pozrieť východ slnka. Ráno po zhodnotení situácie, resp. hmly, sa rozhodneme strategicky predĺžiť si spánok. Keď konečne o 9 vyrazíme a dôjdeme na kopec, odkiaľ sme chceli pozorovať východ slnka. sme odmenení za naše včerajšie trápenia nádhernou inverziou. Možno sme predsa mohli ráno vstať.

Užívame si krásny výhľad, fotografi sa vybláznia a pomaly sa poberáme dolu. Za chvíľku nás znova pohlcuje hmla, ale aspoň už neprší. Dumáme, či sa nám podarí stihnúť skorší autobus a tak nasadzujeme rýchle tempo. Po asi dvoch hodinách zisťujeme, že sme zle odbočili a na naše nádeje na skorší autobus sa rozplývajú ako prd vo vetre. Dlhá, demokratický vedená diskusia, akým smerom sa budeme uberať dospela k rozhodnutiu, kde sa rozdeľujeme na 2 skupiny: jedna neschádza príliš nízko z hrebeňa a pokračuje až do Beckova a druhá pridá do kroku a objednáva taxík z dedinky, ktorej názov nepoznajú ani autobusy.

Toľko k našim dvom dňom uprostred lesov v Považskom Inovci. Bolo super!

Pre VIDEOREPORT klikaj TU

Viac fotiek TU

__

Pripravil Majo, do menej depresívnej nálady upravil Tomáš