UPeCe Bratislava :: Začiatky

Začiatky

Túto otázku som v poslednom čase dostal mnohokrát. Naše Univerzitné pastoračné centrum bl. Jozefa Freinademetza v Mlynskej doline v Bratislave naberá na životaschopnosti a pomaly sa rozrastá: čo do návštevníkov i čo do aktivít. A prichádzajú ľudia, ktorí už začiatky nepamätajú. Preto sa pýtajú na to, ako to celé vzniklo. Rozhodol som sa preto napísať akési stručné dejiny nášho centra. Premýšľal som nad formátom. Nakoniec som si zvolil formu osobnej spomienky. To je dôvod, prečo niektoré veci môžu vyznievať príliš osobne a možno i subjektívne. Nech mi to čitateľ prepáči.

Začalo sa to v apríli 1996. Vtedy študenti z internátov v Mlynskej doline hľadali kňaza, ktorý by bol ochotný chodiť do Mlynskej doliny slúžiť nedeľné omše. Neviem, koľko ich pochodili, no pochodili u nás, u misionárov verbistov (kňazi Spoločnosti Božieho Slova – SVD). A tak 5. máj 1996 ja osobne pokladám za deň zrodu myšlienky Univerzitného pastoračného centra. Vtedy som o 11:00 hod slúžil prvú nedeľnú omšu v diskoklube UNIC. Začiatok bol skromný, no sľubný. Študentov postupne, nedeľu čo nedeľu pribúdalo a spolu s nimi aj nadšenia. Niektorí moji kolegovia síce pochybovačne krútili hlavou, že študenti sa rýchlo nadchnú, no že obyčajne ich nadšenie nevydrží. No nedali sme sa touto skepsou premôcť, a tak keď sme odchádzali na prázdniny 1996, začali sme niektorí aj nahlas hovoriť už o tom, že či by nebolo dobré začať tu s niečím, s nejakým centrom, ktoré by bolo permanentné a ktoré by malo široký záber. Hoci omša je pre kresťana centrom jeho duchovného života, nie je jedinou aktivitou. Kresťanstvo obopína celého človeka a je schopné poskytnúť naplnenie všetkým čiastkam jeho bytosti, nielen tej duchovnej. Prečo teda nevybudovať centrum, kde by študent našiel všetko (alebo takmer všetko), čo k svojmu rozvoju potrebuje? A samozrejme omša by zostala vrcholom všetkého.

Mysľou mi prechádzali spomienky na pastoračné centrá univerzitnej mládeže, s ktorými som sa stretal počas svojich štúdií v Taliansku a v USA. Mali rozličné formy a rozličné mená: Capellania univesitaria, Newman´s centers, University chaplancies, Campus Ministries a pod. Takmer všetky sa sústreďovali na komplexnú, tzv. integrálnu formáciu mládeže; tzn. formáciu, ktorá by zahŕňala celého človeka a nielen niektorú jeho časť. Mňa táto forma študentskej pastorácie oslovovala a sníval som už vtedy o tom, či by sa nemohla nejakým spôsobom implantovať aj na Slovensko.

A tak teda myšlienka Univerzitného pastoračného centra po našich počiatkoch na Mlynoch začala byť čím ďalej tým viac vyslovovaná a rozoberaná. Ako ju však realizovať konkrétne? Keďže my kresťania vieme, že žiadne dielo, ktoré budujeme len my sami, nemôže mať úspech, začali sme myšlienku UPeCe zverovať do rúk Božích. Chceli sme vedieť, či to, aby sme ho mali, je Jeho vôľa. Za milú zmienku stojí aj akcia, ktorú usporiadalo 8 seminaristov zo Spoločnosti Božieho Slova spolu so mnou v júli 1996, keď sme sa na bicykloch vybrali do rodnej dedinky prvého misionára z našej spoločnosti bl. Jozefa Freinademtza (Oies, Južné Tirolsko), aby sme ho prosili o príhovor za realizáciu Univerzitného Pastoračného Centra. Spolu sme absolvovali 3000 km a každý jeden deň sme obetovali a sa modlili za budúce UPeCe. A naozaj – veci po našom návrate začali dostávať jasné kontúry. Na jeseň 1996 študenti usporiadali tzv. podpisovú akciu za zriadenie miesta, ktoré by slúžilo na ich permanentnú pastoráciu. V krátkom čase zozbierali takmer 1000 podpisov, ktoré poslali na rozličné inštitúcie, vrátane vedenia internátov v Mlynskej doline. Ich hlas sa začal brať vážne.

Treba však povedať, že táto podpisovka študentov mala svoju predohru. Impulzom pre ňu bolo jednanie nás verbistov s vtedajším ešte prorektorom Univerzitky Komenského Prof. Ferdinandom Devínskym. V stručnosti išlo o toto: Spoločnosť Božieho Slova mala vtedy svoj kňazský seminár na prípravu budúcich kňazov a misionárov na Špitálskej ul. č. 7 pri kostole Sv. Ladislava. Priestory, v ktorých sme boli, sme mali prenajaté od Arcibiskupského úradu v Trnave na 10 rokov do r. 2003. Napadlo ma teda, ako rektora tohto seminára, či by sme si nemohli postaviť svoj nový seminár práve v Mlynskej doline za otočkou autobusa č. 39, na svahu, ktorý bol zarastený neudržovaným porastom ako džungľa. Spolu s naším seminárom by sme tam mohli vybudovať aj pastoračné centrum pre študentov. Aj keď moji nadriadení v reholi boli skeptickí ohľadom tohto môjho plánu (pre nedostatok financií), nebránili mi, aby som sa v tomto smere angažoval. 20. júna 1996 som teda napísal list na vedenie Univerzity Komenského, v ktorom som žiadal o prenájom (či kúpu?) spomínaného pozemku na vybudovanie seminára a pastoračného centra. 17. júla bolo osobné rokovanie s prof. Devínskym, na ktorom sa namiesto mňa, keďže ja som bol so študentmi na spomínanej cyklistickej púti v Oies, zúčastnil môj zástupca P. Peter Dučiška, SVD. Zo strany univerzity tam odznelo veľké porozumenie pre túto myšlienku, no zároveň prof. Devínsky vyjadril názor, že my verbisti samotní s týmto projektom vychádzať nemôžeme, že to musia chcieť sami študenti. Skrátka že študenti musia prejaviť záujem aj o pastoračné centrum aj o to, aby toto centrum budovali a viedli verbisti. Na podnet tohto sa teda potom na jeseň r. 1996 uskutočnila spomínaná podpisová akcia študentov a zároveň študenti pod vedením vtedajšieho študenta MFF UK Rastislava Hagovského napísali list aj provinciálovi Spoločnosti Božieho Slova do Nitry, ale aj na ABÚ do Trnavy, že si nás verbistov želajú a zároveň nás prosia, aby sme tam pôsobili, a že si želajú aj pastoračné centrum.

Udalosti sa však vyvíjali inak. S pozemkami to nebolo také ľahké a s peniazmi na novú stavbu to bolo ešte ťažšie. Božia vôľa sa ukázala – aspoň v tej chvíli – byť iná. Vtedajší viceprovinciál Spoločnosti Božieho Slova P. Pavol Kruták (ktorý inak veci veľmi fandil) mi dal jasne najavo, že my nateraz nemáme za čo stavať, že by to bola pre nás enormná položka a že najlepšie by bolo, keby nám Univerzita poskytla priestory. Ja som to v tej chvíli pokladal za absurdné, nakoľko som si nevedel predstaviť myšlienku, že by sme my mali pre naše aktivity žiadať rektorát Univerzity Komenského o priestory. No Boh si volí často cesty, ktoré sa na začiatku zdajú absurdné.

Vo februári 1997 biskup Mons. František Rábek, vedúci sekcie pre vedu, vzdelávanie kultúru a univerzity pri KBS, spolu so svojím tajomníkom Ing. Františkom Balážom, P. Ladislavom Csontosom, SJ a so mnou navštívil rektora UK Prof. Ing. Ferdinanda Devínskeho, DrSc. Hovorili sme tam o možnostiach pastoračnej služby na internátoch. Mňa tam vtedy z ničoho nič napadla myšlienka, či by sme nemohli dostať uvoľnené priestory bývalej jedálne a kuchyne na internáte Ľudovíta Štúra, ktoré bolo možné vidieť z vestibulu pri vchode do klubu Unic. Priestory boli v dezolátnom stave a už asi 6 rokov neslúžili svojmu pôvodnému účelu. Jediné, na čo sa využívali, bolo budovanie laminátových lodí pre veslársky klub Katedry telesnej výchovy na Matfyze. Prof. Devínsky zareagoval pozitívne, najmä po zistení situácie u Ing. Zory Dobríkovej, kvestorky UK, ktorá nás informovala, že priestory mienil pred časom zrekonštruovať akýsi podnikateľ na gastrocentrum, ale pred asi dvoma rokmi od projektu odskočil, pretože si prepočítal, že by sa mu jeho investície asi sotva vrátili, a tak objekt je už asi 2 roky voľný a univerzita zatiaľ nerozhodla, čo s ním urobiť. Totiž asi 50 miliónov, ktoré by boli potrebné na rekonštrukciu za účelom jedálne momentálne univerzita nemá. Požiadali sme ho teda, či by nám ho nedali do dlhodobého prenájmu. Rektor univerzity, prof. Devínsky, nám prenájom starej jedálne prisľúbil. Usmernil nás však, aby sme všetky náležitosti vybavovali s JUDr. Mikulášom Onufrákom, riaditeľom ŠDaJ Ľ. Štúra. Tým sa začal proces, ktorý bol zavŕšený 12. septembra 1997, kedy bola podpísaná zmluva o dlhodobom prenájme medzi UK a ABÚ Trnava a 7. októbra 1997, kedy arcibiskup-metropolita bratislavsko-trnavskej arcidiecézy Mons. Ján Sokol formálne zriadil a ustanovil Univerzitné pastoračné centrum bl. Jozefa Freinademetza, prvé svojho druhu na Slovensku. Správa centra bola zverená Spoločnosti Božieho Slova a ja som bol vymenovaný jeho prvého správcu. V tom čase som bol aj rektorom Kňazského seminára Spoločnosti Božieho Slova, ktorý sídlil na Špitálskej ul. č. 7, pri kostole sv. Ladislava, a aj správcom kostola sv. Ladislava. V celom tomto procese sme sa stretali s obdivuhodným porozumením, ústretovosťou a otvorenosťou zo strany vedenia aj UK, aj ŠDaJĽŠ.

Správa UPeCe však stála pred dosť bláznivou myšlienkou: bez koruny vo vrecku zrekonštruovať obrovskú budovu bývalej jedálne, ktorá sa nachádzala v dezolátnom stave, a adaptovať ju na svoje účely. A hlavne urobiť z nej miesto, ktoré by bolo príjemné, ktoré by študenti vyhľadávali, a v ktorom by sa cítili dobre. Začali sme okrem modlitieb aj s akciami na zozbieranie potrebných takmer 4 miliónov Sk. Čo sa týka modlitieb, treba spomenúť jednu z významných akcií, ktorá sa v tej dobe začala práve kvôli Univerzitnému pastoračnému centru. V kostole sv. Ladislava som v októbri 1997 začal s celodennými poklonami Sviatosti Oltárnej, ktorých úmyslom malo byť práve UPC: požehnanie pri jeho zriaďovaní i pri jeho fungovaní (poklona u Sv. Ladislava vďaka Bohu funguje dodnes a možno už iba málo ľudí vie, aký bol jej úmysel. Som však presvedčený, že dokedy bude trvať, dovtedy bude platiť aj tento jej pôvodný úmysel). Okrem toho som poslal takmer 1.800 listov všetkým farským úradom a rehoľným domom na Slovensku a zopár žiadostí na kresťanské inštitúcie v zahraničí. A naozaj peniaze začali prichádzať: od kňazov a jednoduchých veriacich zo všetkých kútov Slovenska, od rehoľných sestier (1.500.000,- Sk), ba našli sa aj firmy. Medzi najštedrejších darcov patria Renovabis, Nemecko (65.000,- DEM), Koch Foundation, Inc. Florida, USA (15.000,- USD) Generalát Spoločnosti Božieho Slova, Rím (20.000,- DEM), Juhonemecká provincia Spoločnosti Božieho Slova v Sankt Vendel (stoličky v hodnote asi 600.000,- Sk), ABÚ Trnava (400.000,- Sk), a kňazi a veriaci bratislavského dekanátu (300.000,- Sk) a mnoho, mnoho iných inštitúcií a jednotlivcov. Nepýtali sme nič od žiadnej štátnej inštitúcie ani od univerzity, nakoľko sme si boli vedomí, že školstvo samotné nemá nazvyš, a ak by sme boli získali niečo povedzme od univerzity, bolo by to mohlo vyvolať averziu zo strany hlavne nie veriacich študentov.

Prvá časť UPeCe bola provizórne otvorená na sviatok jeho patróna, bl. Jozefa Freinademetza, 29. januára 1998. Zvyšok centra sa otvoril o dva mesiace neskôr v predvečer sviatku Zvestovania Pána, 25. marca 1998. Priestory UPeCe spočívajú vo Veľkej sále na konanie akcií väčšieho rázu, ako sú nedeľné bohoslužby, videoprojekcie, prednášky, divadlá, koncerty, plesy, zábavy a pod. Ďalej je tu Kaplnka na konanie každodenných bohoslužieb a na meditáciu počas dňa, Libresso na príjemné posedenie v spoločnosti priateľov alebo knihy či časopisu. Centrom Libressa je PEC. Skratka Univerzitného pastoračného centra je U.P.C. čo je “u pece”. Pec je symbolom tepla domova. Dúfame, že študenti tu budú cítiť kus svojho domova. Ďalej tu máme knižnicu, počítačovú miestnosť, hudobnícku miestnosť, katechetickú miestnosť, malé stretávacie miestnosti, Malú sálu na mínus 2. poschodí, a mnoho mnoho ďalších priestorov. Je tu aj tzv. „maj ofis“, v ktorom ja spolu s mojim kolegom P. Františkom Kantárom, SVD (od r. 2002 P. Gašparom Habarom) sedíme 4 dni v týždni počas celého odpoludnia až hlboko do noci a sme študentom k dispozícii na rozhovory, poradenstvo, spoveď, duchovné vedenie a pod.

Centrum má dnes návštevnosť okolo 2 500 až 3 000 ľudí týždenne. Na tri nedeľné sv. omše príde dobre cez 1 000 študentov (v roku 2001). Neslúži však len veriacim, ale aj neveriacim. Nie je určené teda len nejakej konkrétne definovanej skupine. Samozrejme, nakoľko je to kresťanské centrum, jadro tvoria duchovno-kresťanské akcie. No na svoje si tu prídu aj tí, ktorí si chcú povedzme len oddýchnuť, zabaviť sa, zajesť si tu, zašportovať si (máme tu 5 stolových futbalov a 4 pingpongové stoly – v roku 2001), alebo si tu prípadne zahrať na hudobnom nástroji alebo zacvičiť v rámci nejakého hudobného telesa.

Aké bude toto centrum? Nevieme. Jeho náplň a vízia sa rodia postupne. My, jeho iniciátori sme sa riadili podľa hesla: „Pútniku, vykroč, aj keď cestu ešte nepoznáš. Ona sa ti ukáže ako tak budeš kráčať.” UPeCe nechce byť sektou. Chce byť otvorené pre všetkých študentov bez ohľadu na ich presvedčenie. Jeho filozofia vychádza však z evanjeliových princípov, nakoľko my – jeho realizátori – sme presvedčení, že tieto tisícročiami overené princípy sú schopné vyformovať človeka do zrelej a naplno, všestranne rozvinutej bytosti.

A prečo je patrónom centra práve bl. Jozef Freinademetz, SVD? Pre mnoho príčin. Lebo bol prvým misionárom Spoločnosti Božieho Slova. A keďže táto rehoľa toto centrum vybudovala a aj ho spravuje, prečo nemať jedného zo svojich najváženejších členov ako patróna? Ďalej preto, lebo my, iniciátori UPeCe, veríme, že jeho príhovor pri realizácii centra bol mocný. Ale hlavným dôvodom je spôsob misijnej práce, ktorý uplatňoval počas svojho pôsobenia v Číne, v Južnom Šantungu. Tento obdivuhodný kňaz pristupoval k svojej misijnej činnosti s mottom: „Pre nich som sa stal Číňanom.” Do prostredia Číňanov vstúpil natoľko, nakoľko mu to bolo len možné. Nesnažil sa arogantným a násilným spôsobom vtláčať tým, medzi ktorými a pre ktorých pracoval, svoje vlastné spôsoby. Išlo tu z jeho strany o hlboký rešpekt voči tomu a tým, ku ktorým prichádzal. Iba takto mohol potom spôsobiť, že ľudia sa stali otvorenými aj pre hodnoty, ktoré im hlásal. Táto parafráza výroku sv. Pavla má byť odkazom aj pre každého kňaza či laika, ktorý bude v UPeCe pôsobiť: „Pre nich som sa stal študentom.”

P. Milan Bubák SVD

prvý správca Univerzitného pastoračného centra

10. apríla 2001