Každý sa niečoho bojí. Strach je nevyhnutnou súčasťou života a ak o sebe niekto tvrdí, že sa nebojí ničoho, pravdepodobne klame. Ja osobne sa nebojím ani výšok, ani pavúkov. Nemám strach z malých priestorov, ani zo všakovakého hmyzu. To však neznamená, že sa nebojím ničoho.

Moje strachy sú viac abstraktné. Napríklad sa bojím samoty. Nemyslite si, mám rada, keď som sama, keď trávim čas len so sebou. Neuveriteľne sa však bojím toho, že sama zostanem, že nebudem mať pri sebe nikoho blízkeho, rodinu, či kamarátov. Že nikto so mnou nebude chcieť tráviť čas a byť mi oporou. Nebude ma mať kto vypočuť alebo povzbudiť. Konštantne v hlave bojujem s myšlienkou, že ostatných skôr či neskôr zastraším a oni odídu.

Môj druhý ohromný strach dokážem len ťažko pomenovať. V nevyhnutnom prípade by som to nazvala slabosť. Netuším kde to vyviera, bojím sa však byť slabou. Veď ak nebudem silná, zlomím sa pod váhou sveta. A kto by chcel mať vo svojom živote nejakú zlomenú dušu?

Áno, prichádzam na to, že sa tieto strachy akosi dopĺňajú.

Už od detstva ma slabosť desila. Jasne si spomínam na nočné mory, ktoré som mávala v určitom veku pravidelne. Väčšinou to boli sny bez deja, tmavé. Vždy šlo o to isté. Bola som v dave ľudí, ale nikto ma nevnímal. Nepočuli ma, nevideli ma. Bola som malá, slabá, neviditeľná a sama. Postupne som sa začala od davu vzďaľovať a zmenšovať sa, až pokiaľ som sa, vydesená, nezobudila.

Ak ma pamäť (a archív článkov) neklame, naposledy som sem písala pred desiatimi mesiacmi. Vyrozprávala som svoj zážitok z prvých chvál, na ktorých som kedy bola, Godzone 2016. V tom čase som konečne prišla na to, že práve od Neho mám silu. Len Pán mi pomáha nebyť slabou, prekonávať všetky prekážky a strachy znepríjemňujúce môj život. Príchod do UPeCe bol pre mňa novým začiatkom. Vtedy som netušila, že takýchto začiatkov zažijem vo veľmi krátkom čase ešte veľa.

Pred necelým rokom som si myslela, že po tom novom duchovnom štarte mi už nič nebude stáť v ceste a aspoň moja viera bude silná. A aká naivná som bola. Čím viac ma zaneprázdňovalo okolie, tým ďalej som bola od Boha. Dva kroky vpred a ďalšie tri kroky vzad. Niekedy sa táto bilancia menila, záležalo na tom, čo sa práve v mojom živote dialo. Svetlo, ktoré mi ukazovalo cestu zrazu zhaslo. Čítate správne, práve som použila túto metaforu na zatvorené UPeCe v lete. Zostala som v Bratislave, našla si brigádu a celé dni som trávila v práci. Ráno sa mi nechcelo vstávať a večer som zas bola až príliš unavená. Odrazu sa moje priority úplne prehodili a na modlitbu sa čas vôbec nezvýšil.

Lusknutím prsta som bola všetkým, čoho sa tak desím a ani som si to nestihla poriadne uvedomiť. Bola som tak zaneprázdnená prácou. Po dlhých týždňoch som si napokon uvedomila, že niekde robím chybu. Ba dokonca mnoho chýb. Veď ani na spoveď som si nevedela nájsť chvíľu času, trvalo mi to dlhokánskych päť týždňov.

Obopli ma výčitky, z toho, že som sa nechala pohltiť svetom. Zas. Tak som v tichu konečne nechala Boha rozprávať a len som počúvala. Postupne som začala rozumieť tejto slabosti. Už viem, že ju nemôžem brať ako niečo chybné. Ľudia sú prirodzene slabí. Dokážeme sa tak ľahko nechať ovplyvniť čímkoľvek a kýmkoľvek. Som slabá a musím to prijať. Mám pred sebou ešte dlhú cestu, hlavne vo viere. Ešte vždy som len na začiatku. Necítim sa kompetentná viesť iných v modlitbe (pred jedlom a i.) keď viem, že sama so sebou mám často problém.

Prekonávanie prekážok, ktoré si sami kladieme do cesty je jednou z najväčších životných etáp. Pre mňa je to určite beh na dlhé trate. Viem však, že som pripravená nevzdať sa. Veď aj uvedomenie si vlastnej slabosti ma môže posilniť. Napriek tomu ešte vždy túžim byť silná. Ak sa tou silnou ženou raz stanem, slabosť vo mne určite zostane. Možno len niekde vzadu, v kútiku duše, no raz za čas sa ukáže, vylezie na povrch.

Snáď sa za ňu vtedy už nebudem hanbiť.

__
Tamara Rusnáková