23. Kríž – vrchol lásky
Pondelok 10. 4. 2006
Máme Veľký týždeň a keď hovoríme o láske, o čom inom by sme mali hovoriť ako o kríži. Kríž je nielen znakom spásy, ale je aj vrcholných vydrením lásky. Pravdu povediac, láska bez kríža nie je láska. Láska bez kríža je ilúzia. K pravej láske vždy patrí kríž. Kríž je však nielen znakom lásky, ale aj pravdou: o nás i o Bohu. Poďme však na vec po poriadku.
Naša dnešná úvaha nás bude niesť späť do toho pochmúrneho temného dňa roku 29 po Kr., keď troch mužov viedli na vrchol pahorku mimo mesta Jeruzalema, aby boli na ňom ukrižovaní. Táto udalosť od toho dňa neprestáva meniť srdcia a životy ľudí až do dnešného dňa. I my patríme medzi tých, ktorých životy boli touto udalosťou dotknuté. Inak by sme sa mu nezasvätili. Predsa sa však pýtame: prečo má táto udalosť takúto nevšednú silu? Prečo toľko ľudí ešte aj dnes o nej stále medituje? Čo to je, čo nás je schopné viesť späť, aby sme znova a znova čítali Ježišov príbeh?
Na popravách nie je ani dnes nič zvláštneho. Na svete je ešte stále veľa miest, kde sa aj dnes popravy vykonávajú. Možno si ešte mnohí pamätáme (ale to asi len tí starší) na svoju bezmocnosť pri pohľade na horor, ktorý vládol pred časom v Kambodži, kde bola polovica obyvateľstva zlikvidovaná, a tí, ktorí zostali, boli morení hladom. Alebo na stovky bývalých vládcov v Iráne, ktorí boli postavení do radu a jeden po druhom postrieľaní. Pamätáme si na milióny Židov a desiatky tisícov iných nevinných obetí, ktoré boli zavraždené v koncentrákoch pred vyše šesťdesiatimi rokmi. Alebo na Gulagy v Sovietskom Zväze, na osudy disidentov u nás, v Rusku a iba celkom nedávno v Číne… na Balkáne, v Bagladéši a v Biafre, v Ugande i vo Vietname. Zoznam vykonaných popráv by mohol ísť do nekonečna, a pritom je jasné, že nevieme o všetkých; a je mnoho popráv, ktoré sú tajné, ktoré nikto nepozná.
Aj popráv ukrižovaním bolo v dejinách veľa; používali ich Rimania, používali ich Gréci, používali ich Peržania. Boli miesta, kde bolo v jeden jediný deň ukrižovaných viac než tisíc ľudí. Bežne sa v jednom okamihu zvíjalo v mukách na kríži 25-30 obetí.
Prečo sa teda sústreďujeme práve na túto jednu popravu, práve na toto ukrižovanie? Aj keď uznáme, že táto forma popravy bola jednou z tých najhorších, ktoré človek len mohol vo svojej zlobe vymyslieť, predsa: prečo sa naša pozornosť toľko sústreďuje práve na toto ukrižovanie? Prečo sa sústreďujeme práve na ukrižovanie týchto troch mužov, visiacich na krížoch na Golgote, ktoré sa uskutočnilo r. 29 po Kr. Čo je na tejto udalosti také zvláštne, odlišné a dôležité, že je hodná toho, aby sme stále zapájali svoju imagináciu a snažili sa vždy nanovo zisťovať, čo sa to tam vlastne stalo? Prečo by sme mali venovať toľko času tomu, aby sme vždy nanovo prechádzali cez každý jeden detail tejto desivej príhody? Čo je na nej také významné?
Odpoveď by mohla byť asi takáto: Ten, ktorý visel v strede tých troch krížov je významný preto, lebo nám predstavuje ľudský rod v tom najhoršom a tiež preto, lebo nám človečenstvo Krista vykresľuje tak, ako nič iné. Poukazuje na to, čo má možnosť urobiť jedinec, ktorý nasleduje Boha, keď sa nachádza zoči-voči čiernym, démonickým prvkom v ľudskej prirodzenosti. Golgota nám poukazuje aj na to, čo robí Boh, keď jedinec stojí pred týmito prvkami. Inými slovami: Kríž nám hovorí o tom, čoho je schopný človek a čoho je schopný Boh. Tento stredný kríž, keď sa predeň postavíme, najprv z nás stiahne všetku samoľúbosť a potom nás bude viesť k tomu, aby sme urobili rozhodnutie: aby sme si vybrali medzi sterilitou na jednej strane a životom nádeje a konečného víťazstva na strane druhej.
Tri kríže na Golgote sú jedným z najvýrečnejších príkladov neľudskosti, ktorej sa je schopný dopustiť jeden človek voči druhému, aké nám len história je schopná ponúknuť. Tu sa odohrala verejná poprava v tej najhoršej podobe. Niekedy sa stane, že ľudia potrebujú narýchlo, bezbolestne a súkromne odpraviť zo spoločnosti niektorých jej nepriateľov, avšak v tomto prípade bola ľudská surovosť predstavená v tej najhlbšej a najbrutálnejšej podobe. Križovanie sa praktizovalo iba pre jeden dôvod: aby mohla obeť trpieť tak veľmi a tak verejne, ako to len bolo možné.
Najprv boli väzni bičovaní bičmi s remienkami, na konci ktorých boli olovené guľôčky a kúsky kostičiek. Potom si museli sami niesť kríž hore na miesto svojej popravy pomedzi vysmievajúcu sa zberbu, lemujúcu obe strany cesty. Potom boli z nich bezcitne strhnuté šaty a pritlačení kolenom zemi ako bezduché veci, zatiaľ čo im ruky pritĺkali klincami na priečne rameno. Potom boli na tomto priečnom ramene zdvihnutí hore, rameno bolo upevnené a napokon ich voľne sa hompáľajúce nohy boli pribité alebo priviazané ku krížu. A takto boli potom nechaní, aby zomreli… A niekedy to trvalo dni. Komáre si sadali do ich rán, do jaziev na ich chrbtoch a do ich otvorených rán na nohách a na rukách. Vysmievajúca sa, kričiaca démonická luza sa zhromaždila, aby sa pozerala, ako sa obete zvíjajú v bolestiach a ako zomierajú. Počas tohto klebetili o ukrižovaniach, ktoré už v živote videli a čakali, až obete začnú od bolesti kričať. Na miesto popravy často prišli i žalobcovia a nepriatelia odsúdených a stáli v ich blízkosti, aby sa im vysmievali; mohli sa postaviť priamo vedľa ukrižovaných a trápiť ich ako sa im zapáčilo a nedalo sa proti tomu nič urobiť… Bíčí zápasník je milosrdnejší k svojmu býkovi v porovnaní k tomu, čo ukrižovanie znamenalo pre ľudských nešťastníkov…
Toto všetko pretrpel na kríži Ježiš. Keby takto postihnutý človek mohol byť na vrchu hory aspoň sám, iste by to bolo znesiteľnejšie. Dav ľudí, ktorí tu jedli svoj obed, vojaci, ktorí sa tu hrali v kocky, najvyšší kňazi, ktorí sa tu vysmievali, zmätok a hluk, virvar a bolesť… Milované osoby odsúdenca, stojace neďaleko, so srdcami pukajúcimi od bolesti, a nebolo nič, čo by boli mohli urobiť… nič.
Ako môže jeden človek s druhým zachádzať takýmto spôsobom? Ako môžu byť takíto bezcitní, takí suroví, takí nepohnutí, takí sadistickí, takí tvrdí a takí posadnutí…. ako, ako, ako? Možno povieme: „Také niečo by sa iste nemohlo stať dnes”. Kiežby to bola pravda! Aldous Huxley nám pripomína, že verejné popravy, obesenia a upaľovania sa pokladali za zriedkavé iba dovtedy, kým neboli dovolené. Keď sa však dovolili, začali priťahovať divákov z kilometrových diaľok. Tiež pripomína, že to bola iba malá menšina, ktorá sa v posledných rokoch 19. storočia zasadzovala za to, aby vo väčšine krajín prešiel zákon, ktorý by verejné popravy zakazoval. Po prevrate v Dacca sa v parku zhromaždil dav, aby sa pozeral, ako porazení zomierajú, a ako vojaci strieľajú do týchto porazených svojimi bajonetmi. V Číne až donedávna, boli verejné popravy veľmi populárne. Pravdu povediac, vždy, keď boli zákazy zrušené a vždy, keď to okolnosti dovoľovali, sa našli ľudia ako ty a ja ktorí prišli, aby sa na tých, ktorí trpeli v agónii a v smrti pozerali. Ako sa to dá vysvetliť?
Fritz Kunkel povedal, že každý z nás má pod svojou riadnou osobnosťou, ktorú ukazujeme na verejnosti, jednu podzemnú miestnosť, v ktorej skrývame odpadky a odhodeniny, ktoré by sme ani sami najradšej nevideli, alebo ktoré nechceme, aby iní videli. A hlboko pod touto miestnosťou je ešte jeden kryt, v ktorom sa nachádzajú draci a démoni; je to naozaj pekelné miesto, plné násilia, nenávisti a zvrhlosti. Tieto podzemné poschodia sa niekedy vyjavia, vyfarbia; a práve oni sú to, tieto hlboké poschodia ľudí, ktoré priťahujú verejné popravy. Na kríži táto vrstva nášho bytia bola poštuchnutá hore, aby vyšla von zo svojej podzemnej cely, aby sme my ľudia mohli vidieť, čo sa v každom z nás nachádza, a aby sme si to mohli konečne všimnúť a venovať tomu pozornosť. Kríž je veľmi kľúčovou vecou, pretože nám ukazuje, aké možnosti na konanie zla sa v nás ľuďoch nachádzajú. Je to predstavenie ľudského zla v tom najhoršom v jednom čase a na jednom mieste. Kedykoľvek sa pozrieme na kríž, ktorý bol jednoducho jednou z tých najdiabolskejších šibeníc, môžeme vidieť, čo je človek schopný urobiť, čo urobil, a čo stále robí iným ľuďom. Kríž nás stavia tvárou-tvár k tomu, čo je najhoršie v nás i v iných, k tej časti nás samých, ktorá je schopná schvaľovať kríž, alebo ísť sa pozerať na ukrižovanie… Kríž je symbolom, živým a žijúcim symbolom zla, ktoré je v nás, zla samého v sebe.
Zoškriab povrch človeka a pod týmto povrchom nájdeš zver alebo niečo ešte horšie než zver (zvieratá sa iba veľmi zriedkavo takto šeredne hrajú so svojimi obeťami). Toto je to, čo hovorí kríž. Nie sme ochotní tomuto veriť. Lenže pozrime sa na fakty. Kto to boli tí, ktorí zriadili koncentračné tábory v nacistickom Nemecku, ktorí kŕmili plynové pece ľudskými mŕtvolami, zhotovovali tienidlá na lampy z ľudskej kože, ktorí vykonávali masové vraždy a popravy? Je dôležité nezabúdať, že Nemecko bolo najvzdelanejším a najinteligentnejším národom na svete. Myslíme si, že ľudia, ktorí prevádzali tieto veci museli byť perverznými monštrami… Skutočnosť je však tá, že väčšina z nich bola až dovtedy, než vstúpili do týchto úloh pokojnými nemeckými občanmi, ktorí nikdy neranili žiadneho človeka, ktorí žili kľudne a pokojne v svojich pohodlných domoch. Až neskoršie bolo dovolené diablom v ich vnútri, aby sa uvoľnili z uzdy.
Boli celé tie mongolské hordy, ktoré nasledovali Džingischána, obyčajnými divokými zvermi? Iste nie. Doma boli všetci láskavými ľuďmi, milujúcimi svoje manželky a rodiny a predsa ako tak prechádzali Perziou počas jedného dňa boli schopní zavraždiť stotisíc ľudí v jednom jedinom meste… A Križiaci, Inkvizítori, Turci?… Avšak Džingichán, Attila, … boli iba obyčajnými amatérmi v porovnaní s našimi vyučenými modernými odborníkmi, čo sa týka efektívnosti ničenia ľudských životov. Keď sa nám všetky tieto súčasné a nedávne horory pripomínajú, máme pokušenie zvolať: „Nepripomínaj nám to! Zabudnime na to všetko!” Nemáme ochotu čítať žiaden z týchto príbehov (je veľmi príslovečné, že ľudia dnes nemajú veľkú ochotu čítať ani o zverstvách, ktoré sa páchali na kňazoch, rehoľníkoch, intelektuáloch a sedliakoch v komunistických koncentračných táboroch v päťdesiatych rokoch u nás).
Nie sme ochotní postaviť sa tvárou-tvár svojej vlastnej temnote; je to príliš bolestné. Príbehy zverstiev, ku ktorým príde vždy, keď sa rozpúta každá vojna, každá jedna, zahrňujú obe stránky a sú presne tak neuveriteľné, ako kríž, a obyčajne sa ich dopúšťajú muži i ženy, ktorí nikdy predtým nič takéto neurobili… zoškriab trocha farby z povrchu a uvidíš démonov nenávisti a pomsty, hrabivosti a beštiality a čírej deštruktivity. Pred nami stojí kríž a preto nám poukazuje na túto vrstvu vo vnútri nás samých a to tak, aby sme nikdy na ňu nezabudli. Tieto sily sa stále objavujú na mnohých častiach sveta aj dnes a mnohí z nás by radi zabudli na to, ako sa napríklad na mnohých miestach správame povedzme k ľuďom s inou farbou pokožky alebo s iným jazykom….
Stále a stále, každý deň čítame v novinách o násilí a o masových vraždách, ktoré sa dejú v rozličných častiach nášho sveta. Avšak ako často si každý z nás povie sám sebe: „Čo to preniklo do týchto ľudí, dokonca do mladých ľudí, že zabudli na rodinu a priateľov, na svoje často veľmi výborné výsledky v škole, na univerzite, v mládežníckych skupinách, svoje plány do budúcnosti, a náhle zrazu zavraždili iné ľudské bytosti, podobné sebe samým?” Nie vždy si položíme otázku týmto spôsobom. Niekedy je pravdepodobné o nás, že budeme rozmýšľať dosť samoľúbo: „Aké iné sú tieto hrôzostrašné tvory ako my, ako zvyšok nás. Aká šťastena mňa obdarovala, že ja nie som schopný zabiť alebo raniť iných ľudí tak, ako to urobili oni.”
Nerád sa zastavujem a v tichosti pozerám dovnútra seba samého, avšak keď to urobím, vždy počujem búchať na podlahu mojej duše. Keď otvorím veko na podlahe vedúce do hlbokej temnoty, vidím tam monštrá ako sa vynárajú na povrch a ako žiadajú, aby som sa nimi zaoberal. Tu sa vynorí čistá, tupá, deštruktívna brutalita monštra z frankenšteinovskej podoby, tam zasa vidím obratného a zručného aztéckeho kňaza obetujúceho svoju obeť. Tam vidím obraz kupca z otrokmi, so svojimi bičmi a reťazami a potom zasa Torquemada sviežeho od upálenia svojej bosorky, tam zasa žalobcu, ktorý na mňa kričí s odsudzujúcim krikom. Aké to je bolestné znášať toto všetko, avšak je to tam, v každom z nás, aby sme to znášali. Freud to nazýval túžbou smrti, Jung zasa démonická temnota. Ak sa ja nebudem zaoberať tým, potom sa to bude zaoberať mnou. Kríž mi toto všetko jasne pripomína.
Táto neľudskosť človeka voči človeku je väčšinou krotená zákonmi a nariadeniami vo väčšine našich spoločenstiev. Avšak neexistujú na svete také zákony, ktoré by boli dosť silné na to, aby v nás, mužoch a ženách, jednoducho zastavili všetku tú surovosť a zlobu. Existujú zákony proti udieraniu jedného druhým, avšak ľudia aj napriek tomu vylievajú svoju nenávisť voči inému iným prijateľnejším spôsobom. Koľko je toho konaného prostredníctvom osočovania. Surovosti a žiarlivosti, zlomyseľnosti a zákernosti, násilia a pomsty, ktoré ľudia sejú svojimi jazykmi… všetka tá mizéria a bolesť a utrpenie, ktoré sú spôsobované rečami a nenápadnými skutkami nenávisti… je to nespočítateľné. Kríž Kristov mi poukazuje na to, čo je schopný jeden človek urobiť druhému, keď jeho ľudskú prirodzenosť uchopia démonmi, ktorí prebývajú dole v hĺbke neho samého, démonmi nenávisti, mrzutosti, nevraživosti, žiadostivosti, pomstychtivosti…kríž je symbolom toho, čo riadni slušní ľudia dokážu robiť, keď prehliadnu vo svojom živote tie monštrá, ktoré žijú kdesi hlboko v nich samých. Človek, ktorý sa chová zákerne voči inému človekovi, alebo ktorý sa s iným človekom hrá hrou sily vlastne vstupuje do šľapají tých, ktorí vymysleli a praktizovali križovanie.
Niektoré náboženstvá sa obracajú chrbtom k ľudskému zlu alebo prehlasujú, že ono v skutočnosti neexistuje. Že jediné miesto, kde zlo existuje, je len ľudská myseľ a tak teda ho je možné ignorovať. Kresťanstvo tvrdí, že ľudské zlo nie je možné ignorovať. Ľudskému zlu sa nemožno vyhnúť. Ľudské zlo je skutočnosť, je to realita. Ježiš prišiel a celkom vedome naplno uvážene vkročil do tohoto zla, vyzval ho k zápasu a povedal mu: „Poďme sa pozrieť, kto z nás je silnejší, či ty alebo ja.” Ježiš sa k zlu postavil tvárou v tvár a premohol ho. A toto je dôvod, prečo aj my máme šance sa so zlom v našom živote vyrovnať.
Niektorí sa pýtajú, prečo je zlo vo svete. Prečo je v každom z nás toľko brutality a zloby, prečo toľkí ľudia tak veľmi trpia, prečo je toľko tragédie okolo nás. Áno, je to veľký problém. Avšak, hoci my kresťania nie sme schopní odpovedať na otázku „prečo”, predsa sa jej nepotrebujeme obávať, triasť sa pred ňou a vyhýbať sa jej. Aj keď nie sme schopní odpovedať na otázku: prečo je zlo, predsa sme schopní toto zlo premôcť a transformovať ho. Kríž je naozaj symbolom ľudského zla v tom najhoršom a Ježiš pretransformoval práve tento symbol do symbolu víťazstva a lásky. Kristus prevzal na seba to najhoršie, čo sú ľudia schopní vymyslieť a urobiť (ukrižovanie) a porazil to. Áno, on to urobil, pretože mu záležalo na nás. On sa pustil do boja a zvíťazil. On pretransformoval kríž, symbol ľudskej brutálnej nenávisti, do podivuhodnej transformácie, do symbolu nádeje a víťazstva, odvahy a lásky.
Táto deštruktivita vo vnútri nás však nemôže byť pretransformovaná dovtedy, kým si ju nepriznáme a kým sa proti nej nepostavíme čestne zoči-voči. Takáto konfrontácia nás často dovedie do priepasti, do jamy. Avšak presne táto jama je to miesto, kde je zasadený kríž. Je tam preto, aby nám pripomínal, že utrpenie je síce realitou, avšak nie je koncom, že víťazstvo je stále možné a skutočné, ovšem ak máme oň záujem a ak sa oň usilujeme.
1. Kríž je základným symbolom kresťanstva. Je ti osobne blízky? Prečo? Čo tebe ako osobe konkrétne hovorí kríž?
2. Povedali sme si, že kríž nás upozorňuje na zlo a zlobu, ktorá sa nachádza vkaždom znás. Súhlasíš s metaforou Fritza Kunkela, ktorý hovorí o dvoch podzemných poschodiach, ktoré sa akoby nachádzajú vštruktúre osobnosti každej jednej ľudskej osoby? Nepripadá ti to ako preháňanie?
3. Ak súhlasíš stýmto popisom, spomínaš si na niektoré svoje vlastnosti, ktoré by mohli byť obsahom toho prvého poschodia: t.j. vecí, ktoré rád (rada) nepriznávaš nielen pred inými, ale ani sám (sama) pred sebou? Ktoré by to mohli byť vlastnosti? Snažíš sa ich spoznať, alebo jednoducho pred nimi utekáš, alebo – čo je ešte horšie – ich dokonca popieraš? Ktoré tvoje vlastnosti, ktoré sa často vtvojom živote opakujú, ti doteraz najviac skomplikovali život?
4. A čo to druhé podzemné poschodie? Pripúšťaš, že aj vtebe sa nachádza potenciál na to najväčšie možné zlo? Napríklad, že keby si mal možnosť, bol by si schopný človeka nielen na ukrižovanie odsúdiť, ale toto ukrižovanie aj osobne zrealizovať…?
5. Spomínaš si zo svojho života na nejakú konkrétnu skúsenosť, kedy si bol prekvapený sám zo seba, čo si to vlastne spravil? Kedy z teba vyšlo niečo o čom by si nikdy nebol myslel, že sa to vtebe nachádza? Čo o tom usudzuješ?
Podľa knihy Morton T. Kelsey, The Cross. Meditations on the Seven Last Words of Christ,
Paulist Press, New York, 1980, pripravil: Milan Bubák, SVD
