14. Odpor (nepriateľ lásky)

„…očistite si srdcia…” (Jak 4,8)
Pondelok, 6. 2. 2006

Spomínam si z dávnych čias na jednu epizódu zo svojho života. Neznášal som bryndzové halušky. Pravdu povediac, s bryndzovými haluškami som sa stretol po prvý krát, až keď som bol v seminári. Vždy, keď počas obeda okolo mňa prechádzala misa z bryndzovými haluškami, musel som si dať na nos vreckovku. Tak veľmi mi to zapáchalo. Dnes bryndzové halušky milujem. Neviem, kedy presne nastal ten zlom. No dnes sa nad celou tou situáciou len usmievam. Niečo podobné som zažil s paradajkovou polievkou. Aj voči nej som zažil konverziu a dnes ju vyhľadávam.

Myslím, že nie som jediný s podobnými skúsenosťami. Každý z nás má jedlo, ktoré nemôže nielen jesť, ale dokonca ani cítiť. Niektorí sme časom svoj postoj zmenili, no sú takí, ktorí zátvrdlivo v svojom postoji voči nenávidenému jedlu zotrvávajú a nie sú ochotní urobiť nič pre to, aby ho zmenili. Čo je v hre v takýchto postojoch? V hre sú predsudky. Človek si vykonštruuje istý scenár, alebo tento scenár zdedí od svojich predkov a podľa neho sa potom správa. Napríklad „Bryndza je odporné, smradľavé jedlo. Budem z toho chorý. Neviem, ako môže byť niekto, kto toto jedlo je.” Darmo budú okolo mňa ľudia, ktorí ma budú presviedčať o opaku. Darmo budem vidieť iných, ako toto jedlo nielen konzumujú, ale ho i vychutnávajú. Pre mňa budú všetci títo ľudia čudní a pochybní.

Tento stereotyp slúži psychológom ako príklad na definovanie zdravej a chorej osobnosti. Hovoria: Zdravá osobnosť je ako zdravý postoj človeka k rozličným jedlám. Človek má svojej preferencie: niektoré jedlá obľubuje, iné neznáša. No ak je zdravý, nemá predsudky voči žiadnemu jedlu. Síce niektoré nejak zvlášť neobľubuje, no keď musí zaprie sa. Keď takýto človek cestuje a na rozličných miestach sveta nachádza rozličné jedlá, úplne odlišné od tých v jeho vlastnej kultúre, po počiatočnom váhaní sa pustí do ochutnávania a nové jedlo vcelku prijme. Ba môže sa mu stať dokonca príjemnejším, ako jedlá z jeho pôvodnej domácej kuchyne. Keď sa tak nestane, potom človek buď nebude cestovať, alebo si bude nosiť na cesty svoje vlastné jedlo. A oboje je hendikep.

Osobnosť človeka je podobná. Človek má svoje preferencie, zvyklosti, videnia, stereotypy. No keď si to žiada situácia, je schopný ponoriť sa do nových skúseností, otvoriť, skúmať ich a prehodnotiť ich. Na základe nich potom svoje pôvodné stereotypy buď zmení nachvíľu, alebo natrvalo. Človek so zdravou osobnosťou – alebo povedzme to po kresťansky – vlastniaci postoj lásky, svoje stereotypy neustále prehodnocuje a ak treba mení.

Všetci vieme, že v našom živote sú nielen jedlá, ktoré neznášame, ale i ľudia, ktorých neznášame. Niektorých neznášame pre nejakú príčinu – ako sme si to povedali v predchádzajúcich témach – lebo nám ublížili, lebo si nás nevšímajú, lebo majú od nás prehnané očakávania, lebo neodpovedajú na našu lásku. No sú ľudia, ktorých neznášame, a pri tom nevieme prečo. Keby sa nás niekto opýtal prečo týchto ľudí neznášame, jednoducho by sme mu povedali, že nevieme, ale že jednoducho tých ľudí nevieme vystáť.

Je veľa príčin na tento postoj. No za všetky uvediem snáď len jeden, ktorý je najčastejší a ktorý je príčinou nielen veľkého utrpenia medzi ľuďmi, alebo dokonca i vojen a iných veľkých konfliktov: projekcia. Skutočnosťou projekcie sa dopodrobna zaoberá spisovateľ Robert A. Johnson vo svojej knihe Vlastniť svoj vlastný tieň [1]. Hovorí, že tieň (čiže zlá stránka našej osobnosti) je všade tam, kde je naše ego (čiže dobrá stránka našej osobnosti) [2]. Naše ego a náš tieň sa však musia správať ako húpačka. Musia jedno druhé vyvažovať. Ak to tak nebude, potom sa jedno alebo druhé dostane do nerovnováhy a my sme v problémoch. Tí, ktorí majú tieto dve v sebe vyvážené, sa nazývajú svätci: či už kanonizovaní alebo nekanonizovaní.  Mať vyvážené ego s tieňom znamená, že som si vedomý svojich silných i dobrých stránok, že som priťahovaný ideálmi a veľkými túžbami, no na druhej strane viem, že často pri snahe ísť za veľkým ideálom ubližujem iným ľuďom a pácham hriechy, ktoré sú dosť často surové a despotické, bez toho, že by som si to uvedomoval. A čo je najhoršie, budem veci, ktoré sám nemám zvládnuté, premietať na iných a iných démonizovať. Johnson tvrdí, že napríklad stredovek fungoval takmer úplne na mentalite premietania svojho vlastného tieňa do druhého: či už jednotlivca alebo skupiny ľudí. Budoval si pevnosti, brnenia, opevnené mestá, získavanie vlastníctva silou, budovanie mestských štátov, ktoré boli neustále obliehané vojskom iného mesta a pod. Toto bola mentalita neschopnosti vlastniť svoj vlastný tieň. Iba svätí – hovorí Johnson – sa na tejto hre nezúčastňovali. Spomeňme si na kláštory benediktínov neskôr františkánov a podobných, ktoré boli mimo takýchto zón.

Keď prejdeme ľudskou históriou, vlastne všetky vojny a všetko zlo bolo spáchané preto, lebo ľudia na seba premietali navzájom svoj tieň a nechali iných, aby ho niesli za nich. Muži premietali svoj tieň na ženy, bieli na cigáňov, Nemci počas II. svetovej vojny do Židov, Maďari na Slovákov a naopak, Slováci na Maďarov, katolíci na protestantov a protestanti na katolíkov, komunisti na kapitalistov, muslimovia na hinduistov, Srbi na Albáncov a Albánci na Srbov, Židia v Izraeli na Palestíncov a Palestínci na Židov. Ba často sa stane, že i na dedinách sa nájde jedna rodina, ktorá sa stane obetným baránkom pre ostatných dedinčanov, alebo dokonca v rodinách máme obetných baránkov v niektorom z detí. Johnson spomína istého svojho známeho, ktorý mal v rodine starého psa, do ktorého kopali členovia rodiny, keď boli nahnevaní. Vlastne v každej skupine je niečo takéhoto pravidlom: je tam – či už vedome alebo nevedome – jedinec, ktorý nesie tieň celej skupiny. Toto bolo od začiatku kultúr. Napríklad je známe, že Aztékovia každý rok vyberali mladíka a devu, aby niesli ich tieň a potom ich obradne obetovali. Napríklad aj termín „bubák” má zaujímavý pôvod – hovorí Johnson. V starej Indii si vraj každá komunita vyberala jedného človeka, ktorý mal byť „bubákom”. Mal byť zabitý na konci roka a mal so sebou do večnosti odniesť všetky zlé skutky celej komunity. Ľudia boli tomuto mužovi tak veľmi vďační za túto službu, že až do svojej smrti takýto „bubák” nemusel nič robiť a doniesli či urobili mu, čo si len zažiadal. Zachádzalo sa s ním ako s reprezentantom budúceho sveta. Nakoľko mal v sebe moc tohto skupinového tieňa, cítil sa silným a všetci sa ho báli. Z Indie až do nášho západného sveta potom prenikla výstraha adresovaná deťom: „Ak nebudeš dobrý, príde bubák a zoberie ťa zo sebou!”

Aj v Starom zákone bolo niekoľko príkladov presne na tento istý fenomén. Napríklad medený had na žrdi, keď Izraeliti prechádzali púšťou. Alebo tam existovali tzv. obetní baránkovia, ktorí mali tú istú rolu: ľudia skladali na nich svoje hriechy a odvrátené stránky svojej bytosti.

Zdá sa, že staroveký človek sa mohol vyrovnávať so svojím tieňom tak, že ho preniesol na svojho nepriateľa. Nebudeme hodnotiť, či toto bolo správne alebo nie. No v našej dobe, keď by sme mali byť už uvedomelejší a pod vplyvom evanjelia aj zrelší, toto nie je viac možné. Kde je riešenie?

1. Vlastni svoj tieň! Ak ho budeš vlastniť, potom ho nebudeš premietať do druhého. Snaž sa o jeho vyváženie so svojimi dobrými stránkami. Spytovanie svedomia a spoveď je na to veľmi dobrá. Buď pokorný! Najdôležitejším nástrojom však pre nás, ako pre veriacich, je Ježišov kríž. Ježiš sa tiež stal obetným baránkom, na ktorého premietli svoj tieň ľudia jeho doby. Bol naplnením starozákonných obrazov tohto typu. V Ježišovi a cez Ježiša je možné prísť k oslabeniu a vyváženiu svojho tieňa. No dôležitou skutočnosťou je, že ho nebudeme na Ježiša premietať, ale že si ho budeme v ňom a na ňom vyvažovať. Je zaujímavé, čo hovorí Johnson: katolícka omša je rituálom, kde prichádza k vyvažovaniu nášho tieňa. Doslova hovorí: „Katolícka omša je majstrovským dielom, ktoré vyvažuje náš profánny život. Ak má človek odvahu vidieť, omša je pre neho plná tých najtemnejších vecí: je tu zrada, odmietnutie, umučenie, smrť ba ešte horšie. Všetko toto však vedie k zjaveniu, lenže nie skorej, ako temná stránka bola predstavená tak živo, ako to bolo len možné. Ak by človek šiel na omšu v plnom vedomí toho, čo sa tam vlastne deje, musel by sa nad tým všetkým triasť od hrôzy – no zároveň sa cítiť spasený jej vyvažujúcim efektom”. V Ježišovi v plnej pokore a ľútosti nad svojimi priznanými hriechmi a temnými stránkami môžeme teda prísť k pozitívnemu vyrovnávaniu sa so svojim tieňom.

2. Odmietni reagovať, keď niekto iný premietne svoj tieň na teba! Odmietni byť premietacím plátnom, no odmietni aj silnú reakciu. Nebuď reaktívny. Každá vojna bola výsledkom reakcie na tieň. Keď tvoj tieň bude ako benzínový kanister, ktorý čaká len na zápalku, potom je jasné, že sa staneš vďačným objektom každého, kto sa ťa bude snažiť naštvať. Buď ako dobrý matador, ktorý dovolí býkovi, aby prešiel okolo neho. Inak toto bol postoj Ježiša voči svojim nepriateľom, hlavne vo chvíľach jeho umučenia. Tu sa ukázala jeho šľachetnosť. Mahátmá Gándí sa raz vyjadril: „Ak sa budete riadiť podľa zákona – oko za oko a zub za zub – skončíme so slepým a bezzubým svetom.” Byť v prítomnosti tieňa druhého a nereagovať je vlastnosťou génia. Istý príbeh rozpráva o tom, čo sa stane, keď sa zdržíme od reakcie na projekciu iného a neurobíme nič a necháme ju nech si ide svojou cestou. V jednej rybárskej osade v Japonsku istá slobodná dievčina, ktorá žila stále ešte so svojimi rodičmi, otehotnela. Dedinčania na ňu naliehali, aby im povedala, kto je ten ničomník, ktorý to urobil. Po tvrdom naliehaní a nadávkach konečne otvorila ústa a hovorí: „Bol to kňaz.” Dedinčania dobehli za kňazom a konfrontovali ho. „Á, tak!” hovorí kňaz. Prešlo niekoľko mesiacov. Ľudia na tohto jednoduchého kňaza zanevreli. Jedného dňa sa do dediny vráti mladík, ktorý bol preč niekoľko mesiacov. Príde za tehotným dievčaťom a požiada ju o ruku. Ukázalo sa, že otcom jej dieťaťa bol on a že ona si príbeh s kňazom vymyslela, aby chlapca ochránila. Dedinčania šli za kňazom, aby sa mu ospravedlnili. „Á, tak!” reagoval kňaz.

Tento príbeh poukazuje na silu čakania, keď človek vie, že je nevinný, no iní na neho premietajú svoj tieň. Kňaz – keď sa v celej ten situácii uchýlil k tichu – naučil dedinčanov dôležitej lekcii. Neprotestoval, nepopieral to, čo hovorili. Namiesto toho im vytvoril priestor, aby si problém vyriešili sami medzi sebou, alebo i sami v sebe. Ak boli dostatočne múdri mohli si položiť nasledujúce otázky: „Prečo sme tak pohotovo uverili dievčaťu? Prečo sme sa tak ochotne postavili proti kňazovi? Čo sa v našom vnútri ozvalo? Čo máme nevyriešené? Ako by sme mohli konfrontovať nepohody a úzkosti, ktoré každý jeden z nás cíti vo svojom vlastnom vnútri.” V evanjeliu máme jeden príbeh, ktorý by sme mohli analyzovať presne týmto istým spôsobom a v ktorom sa nachádza tá istá dynamika: Príbeh o žene, prichytenej pri cudzoložstve, ktorú chceli kameňovať farizeji. No ako im Ježiš poukázal: bol to pre nich spôsob, ako odviesť pozornosť od svojich vlastných hriechov. „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň,” hovorí Ježiš. (Jn 8, 1-11)

Ostáva nám ešte jedna otázka: Fakt, že mám tieň, by mi mal brániť všímať si zlo okolo seba a nereagovať naň? Samozrejme že nie. Ak je okolo nás zlo, samozrejme si ho treba všimnúť, ibaže treba skúmať intenzitu a dôvod môjho záujmu práve v tomto konkrétnom zle. Lebo aj ja sám sa z tohto procesu učím.

1. Aká si osobnosť: zdravá alebo problematická? Keď sme hovorili už o tom jedle: nemáš aj ty predsudky v jedlách a bez toho, že by si bol ochotný čo len prstom pohnúť, aby si čosi na tom zmenil, alebo aspoň uznal, že to je iracionálne? Ako sa dokážeš prispôsobovať podmienkam v iných kultúrach? Vieš oceňovať veci, ktoré nachádzaš u iných alebo ich jednoducho iba súdiš?

2. Nemáš v svojom živote ľudí, ktorých neznášaš nevedno z akého dôvodu? Nepremietaš v skutočnosti na nich svoj vlastný tieň: t.j. že ti na nich vadí to, čo ty sám nemáš v sebe vyriešené? Dokážeš to skúmať? Spomínaš si na konkrétneho človeka, ktorého ani nevieš prečo nemáš rád? Skús si položiť otázky, ktoré nepriamo položil kňaz z nášho príbehu dedinčanom, ktorí ho nespravodlivo obvinili?

3. Čítaj príbeh o cudzoložnej žene, a skús v ňom hľadať seba samého. Kto by si mohol byť: žena, alebo farizeji, ktorí ju chceli kameňovať. Alebo dokonca muž, ktorý s ňou cudzoložil, no zbabelo sa vyzul zo zodpovednosti, zmizol zo scény a teraz sa niekde skrýva?

4. Nezdá sa ti, že súčasné médiá sú trápne pokrytecké: napríklad že napádajú veci, ktoré na inej strane umožňujú, alebo že majú dvojitý meter na správanie ľudí…?

Milan Bubák, SVD


[1] Owning Your Own Shadow. Understanding the Dark Side of the Psyche. HarperSanFrancisco, 1993.

[2] Tieto dve veci môžu byť aj obrátené; t.j. tieň môže byť dobrý a ego zlé. Toto sa deje napríklad u ľudí, ktorých potenciál nie je vôbec rozvinutý zásluhou povedzme nedostatočnej alebo výslovne zlej výchovy alebo iných životných okolností. Títo ľudia potom verejne, bez problémov, otvorene žijú a správajú sa negatívne. Ich tieň však je pozitívny. Občas premietnu na iných dobro, ktoré sami v sebe nerozvinuli. Málokedy je to však takto výslovne vyhrotené: t.j. že by ego bolo výrazne dobré a tieň výrazne zlý a naopak. Vo väčšine ľudí je to obyčajne pomiešané. A tak sa môže stať, že aj dobrý človek občas premietne svoj dobrý tieň na nejakého človeka, ktorého bude idealizovať. Bude tomu tak preto, lebo v ňom bude vidieť nejaký svoj nezrealizovaný potenciál.