17. Škodoradosť (nepriateľ lásky)

„Láska sa neraduje z neprávosti…” (1 Kor 13, 6)
Podnelok, 27. 2. 2006

V sprievode závisti vidieť vždy ríšou ľudskej duše kráčať jednu chybu; je presne tak isto zvláštna a tak isto hrozivá ako závisť. No kým závisť je utrpením, táto chyba sa nazýva radosťou: je to škodoradosť.

Odhliadnuc od jej mena, škodoradosť sa tak podobá na tele i na duši závisti, že ju na prvý pohľad možno označiť za jej sestru. A vskutku, obe majú spoločného otca. No presne tak ako závisť, ani škodoradosť nepochádza od nebeského Otca; nepochádza od nekonečne Múdreho, pretože je vždy a na každom stupni niečím nerozumným a neužitočným v ľudskom živote. Škodoradosť je hlúpa a neprezieravá. Škodoradosť je radosťou iba na počiatku. Keď však precitne, zistí, že namiesto radosti prišiel blen smútku a možno i bolesti.

Škodoradosť nepochádza od nekonečne Dobrotivého, ktorý sa teší iba dobru. Ako občerstvujúco pôsobí na človeka, keď sa niekto raduje z jeho úspechov a dobrých výsledkov. Taká radosť prospieva obom: aj tomu, ktorému sa darí, aj tým, ktorí sa z jeho úspechov tešia. No škodoradosť pochádza od toho, ktorý v hĺbke svojej večnej biedy nepozná viac inej radosti, ako práve radosť zo škody; ktorý už nemá iný smiech ako potupný posmech, keď sa šťastlivec stane nešťastným, bohatý chudobným, mravný zlým. Škodoradosť pochádza od zlého ducha. Keď Boh stvoril ľudí na svoj obraz a dal im svoju radosť, pokúsil sa i diabol pretvoriť ľudí na svoj obraz a k veciam, ktoré vniesol do našich duší, patrí závisť a škodoradosť, jeho radosť. Pravá radosť, ktorá je radosťou od Boha, sa nielen teší z radosti iného, ale všetkými možnými prostriedkami sa snaží druhému sprostredkovať dobro, ktoré on sám vlastní, a ako je rád, keď sa mu to podarí. Pravá radosť vytvára spoločenstvo: všetci sa tešia, že sa im darí a že majú účasť na dobre. Škodoradosť spoločenstvo nevytvára, aj keby sa to mohlo zdať; niekto by mohol povedať, že aj pekelníci tvoria spoločenstvo. No nie je to pravda: podstata pekla spočíva v osamelosti. Škodoradostník je preto človek veľmi osamelý.

A ako majú závisť a škodoradosť spoločného otca, tak sú aj tej istej podstaty. I keď má závisť v mnohých vzťahoch viac aktívnej nespokojnosti a škodoradosť je čisto pasívna, a i keď má závisť v sebe niečo viac mužského, škodoradosť zasa ženského, ako to naša reč jemne vycítila a vyjadrila, predsa, aj napriek tomu sú si obe vo svojej najvnútornejšej podstate rovnaké, sú obrazom svojho otca, holou neláskavosťou. Preto môžu obe tak ľahko vchádzať a vychádzať tými istými dverami, a kde našla miesto jedna, cíti sa príležitostne doma i tá druhá. Dlho sa napríklad díval obchodník krivým okom závisti na kvitnúci obchod svojho suseda – no hľa: jeho pohľad sa čoraz viac vyjasnieva a žiari spokojnosťou, lebo dúfa, že uvidí úpadok toho, ktorému závidí: závisť pripravila miesto škodoradosti. A ten istý umelec, čo sa sužoval pre úspechy druhého, tá istá žena, čo sa tak veľmi zlostila na krásu inej, ten istý zlý charakter, ktorý vždy dráždila svedomitosť iného, ako sa to všetko teší a raduje, len čo stihne toho, ktorému závidia, neúspech, nešťastie, prechmat! A študent, ktorého vnútorne rozkladali úspechy spolubývajúceho, ktorý trávil všetok svoj čas nad knihami, akú zrazu radosť bude pociťovať, keď príde domov zo skúšky smutný, lebo ju neurobil. A táto radosť dosiahne svoj vrchol, keď ho zo školy aj napriek jeho usilovnosti vyhodia. Hoci sa bude voči nemu správať empaticky, bude ho utešovať, dodávať mu odvahy a povzbudenia, v jadre svojej škodoradostnej duše bude prežívať pocit blaha a šťastia. Zaiste, je i taká škodoradosť, ktorá nie je nič iné iba pomstychtivosť alebo zlomyseľnosť, ale vo všeobecnosti je škodoradosť len iná forma závisti.

Pretože sú škodoradosť a závisť bytostne spriaznené, postihuje ich ten istý trest. Pravda, škodoradosť má meno radosti, ale si ho nezaslúži. Tvári sa ako radosť, usmieva sa, plesá, triumfuje, ale predsa nie je veselá. Keď sa raz stretli radosti tohto sveta, ako rozpráva legenda, jednu vylúčili zo svojho stredu: škodoradosť. Ona nie je radosťou, je utrpením. Hlas jej zvona je neľúbozvučný ako hlas puknutého kovu, ako hlas puknutého srdca. Škodoradosť nie je veselá a ani veselosť nerozdáva, ale vnáša do duše iba viac rozorvanosti, zmätku a stiesnenosti. Vo svete je veľa bolesti a nešťastia. No nech by si človek od bolesti zakrýval tvár rukami, plakal a vzlykal tak trpko, že by mu išlo od žiaľu nad svojou bolesťou srdce puknúť, naj napriek tomu nebude vo svojom vnútri tak nešťastný a tak rozorvaný ako ten, čo sa hlasno smeje z cudzieho nešťastia. V šľachetnej bolesti sa skrýva skoro vždy ako útecha aj hoci polovedomý ale predsa jasne prítomný pocit Božej blízkosti; v nešľachetnej radosti je však trestajúci pocit Božej vzdialenosti, hrozivá predtucha, že ju navždy opustí všetko dobro, všetka láska, i sám Boh. Čím trpkejšia a očividnejšia je škodoradosť, tým zreteľnejšia je táto vnútorná opustenosť od Boha. A to je to peklo, ktoré ak sa z neho človek nedostane, pokiaľ je ešte čas, bude trvať večne.

Závisť a škodoradosť majú teda rovnaký pôvod, rovnakú podstatu, rovnaký trest, no majú i rovnaký liek. Ktorýsi filozof vraví: „Oproti veľkým prednostiam druhého niet nijakého záchranného prostriedku, iba láska.” Čo hovorí o závisti, vzťahuje sa i na škodoradosť. Len láska môže vypudiť z tvojej duše i závisť i škodoradosť. Privolaj ju na pomoc, keď sa ti chce vnútiť táto ošklivá dvojica súrodencov. Napríklad nech láska vykoná nejaký dobrý skutok, i keď to bude iba maličkosť. Daj jej zopnúť aspoň ruky a umožni jej vyriecť nejakú modlitbičku, napríklad takúto: Pane, cítim, ako sa vo mne hýbe závisť proti šťastiu blížneho – prosím ťa však, zachovaj mu toto šťastie – áno daj mu ešte viac! Daj, nech sa darí jeho žene, jeho deťom, jeho obchodu, jeho umeniu, jeho štúdiu! Alebo takto: Pane, mám pokušenie dať priestor radosti nad nešťastím môjho blížneho; avšak, Pane, pomôž mu v jeho biede, odvráť od neho všetko zahanbenie alebo zármutok, všetky škody, a odo mňa škodoradosť, od neho škodu, ktorá ho zarmucuje, odomňa škodoradosť, ktorá zarmucuje teba! Takáto modlitbička, ktorú možno vykonať celkom ľahko a vždy priamo na mieste – také zopätie rúk lásky je gesto, ktoré v konečnom dôsledku láme moc závisti a škodoradosti. Láska je silnejšia ako smrť – silnejšia aj ako tá, ktorá priniesla na svet smrť, silnejšia ako závisť a jej sestra škodoradosť.

A čo ak sa druhému bude dariť zle a my sme ho pred tým upozorňovali, že sa rúti do nešťastia a on nás nepočúvol? Nie je taká radosť oprávnená? Veď je to moment možného obrátenia pre toho druhého. Ani v takom prípade nie je dôvod na škodoradosť! Toto je chvíľa na spolucítenie a nie na škodoradosť. Ak človeka stihne nešťastie, ktoré si zapríčinil svojou nerozumnosťou, v prvom momente by sme mali byť pri ňom, aby sme mu boli oporou, aby sa tak mohol ľahšie vyrovnať z dôsledkami svojho nešťastia. Keď bude zo šoku a smútku už von a bude schopný uvažovať nad vecou z emocionálnym odstupom, môžeme mu aj vytknúť to, čo urobil, no musí to byť urobené konštruktívnym spôsobom: treba mu pomôcť poučiť sa na tom a naplánovať si budúcnosť. My by sme mu nikdy nemali pripomenúť, ako sme sa my nemýlili, ba mali sme pravdu, keď sme ho upozorňovali, ako dopadne. Naše ego by sme z celej tej situácie mali vynechať.

1. Kedy si naposledy zacítil škodoradosť voči niekomu? Čo to bolo? Čo bolo príčinou? Ako to všetko vo svetle toho, čo sme si povedali hodnotíš?

2. Aj keď mnohé prejavy radosti nad nešťastím iného, ktoré si ten človek zapríčinil sám svojou hlúposťou sa môžu zdať namieste, nemyslíš si, že Božie slovo ťa vedie hlbšie, do Božieho spôsobu správania sa? Si ochotný nechať sa ním viesť?

3. Spomínaš si, keď sa niekto iný radoval nad tvojím vlastným nešťastím? Čo to bolo? Ako si sa vtedy cítil? Čo by si bol v tej chvíli potreboval viac, ako škodoradosť? Alebo si sa naopak stretol pri svojom nešťastí s človekom, ktorý ti aj napriek tomu, že bolo jasné, že si si sám na príčine bol oporou? Ako to na teba pôsobilo?

Podľa pôvodných materiálov pripravil: Milan Bubák, SVD