2. Náboženstvo: Pokoj alebo rozorvanosť?

O náboženstve sa predpokladá, že prináša pokoj, radosť, nádej, útechu. Očakáva sa, že biedu života pomáha zmierňovať, nie k nej pridávať. Prečo teda toľkí ľudia, pokiaľ ide o náboženstvo, trpia nepokojom, trápia sa, bolestne sa mučia, pociťujú úzkosť a trpia nezmyselným pocitom viny? Prečo nábožní ľudia prežívajú strasti, ktoré akoby pochádzali z náboženstva? Neodsúdil Kristus farizejov za to, že v mene náboženstva nakladajú na ľudí väčšie bremená? Nerobíme to v mene náboženstva my sami sebe? Prečo máme toľko negatívnych postojov, toľko strachu z Boha?

To nie je náboženstvo  podľa Ježišovho ducha. Ježiš prišiel, aby tento druh náboženstva  vyhubil.

Niečo tu nie je v poriadku! Je pravda, že náboženstvo nemá vždy  na všetko odpovede, môže však dať mnohým životným problémom, utrpeniu a dilemám zmysel. Môže nás posilňovať, aby sme ich  zvládali. Martin Padovani, americký poradca a duchovný vodca hovorí: „ako kňaza, spovedníka a poradcu ma zarmucuje, že toľko  ľudí sa v mene náboženstva mučí. Keď je náboženstvo jednou z príčin našej bežnej frustrujúcej životnej situácie, stráca svoju vierohodnosť.“ A zo svojej vlastnej praxe to môžem plne potvrdiť.

Mnoho z týchto trápení sa zakladá na nesprávnom chápaní, na  nesprávnom vysvetľovaní, ktorého sme sa pridržiavali od detstva a na nikdy neobjasnenom nesprávnom vnímaní – a to všetko ešte umocnené rokmi chybného myslenia. Skreslené obrazy a predstavy Boha sú nielen teologicky nesprávne, ale môžu viesť k neuróze. Nepredstaviteľná neznalosť a infantilné pojmy Boha, ktoré majú niektorí ľudia, majú základ v mysli. A oni to nazývajú náboženstvom!

Ježiš prišiel, aby nám odhalil pravý a správny obraz Boha. Prišiel, aby opravil naše falošné koncepty Boha a to tým, že nám ukázal nový spôsob rozmýšľania o Bohu. A týmto novým spôsobom rozmýšľania o Bohu je Ježiš sám. Ježiš je jedinou cestou, jedinou metódou, ktorou je možné rozmýšľať o Bohu korektne:

„Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1, 18).

Vo všeobecnosti sa dá povedať: infantilné a mylné obrazy, ktoré mnohí ľudia o Bohu majú, sú obrazy, ktoré ubíjajú ich ducha a robia ich život veľmi smutným. Boh je pre nich niekto, kto je nahnevaný, ktorý tu je na to, „aby ich dostal“, je Bohom, ktorý chce, aby sa ľudia cítili vinnými a nehodnými. Tieto obrazy sú démonmi, ktoré Ježiš prišiel vyhnať.

Je možné, že máš správny obraz Boha v teórii, lenže otázkou je aký obraz Boha určuje tvoje správanie sa? Karl Rahner raz povedal: „To, ako poznáme, milujeme a vážime si veci, ktoré sú pred nami závisí od toho, ako poznáme a milujeme Boha.“ Rovnakou pravdou je aj to, že skutočné poznanie a osobná skúsenosť toho, „čím je pre mňa Boh v mojom každodennom živote“ bude v konečnom dôsledku určovať, ako sa pozerám, ako sa milujem a ako si vážim veci, ktoré sú predomnou. Skrátka, mohli by sme povedať: „Povedz mi ako zažívaš Boha a kým tento Boh je pre teba a ja ti poviem, aký máš vzťah k svojmu okoliu a ako toto okolie hodnotíš.“

Nezmyselný náboženský strach, úzkosti a povery spôsobujú, že sa  náboženstvo stáva smiešne! Rozumný Boh, ktorý nám dal rozum, sa  javí ako nerozumný. Niet divu, že rozumní ľudia tento obraz  odmietajú. Ešte aj v našich dňoch sa niektorí ľudia cítia vinní za to, že sú šťastní. Alebo si myslia, že pokora znamená pokladať sa za bezcenného. A čo tí mnohí, ktorí sa nazdávajú, že Boh čaká len na to, aby ich “prichytil”? Kedykoľvek sa im niečo nedarí, vyvodzujú z toho, že Boh ich trestá. Je to ako v tej talianskej predstave o zlom oku (mal occhio). Keď na modlitby nedostávajú odpoveď, niektorí cítia, že Boh sa na nich hnevá. Tak načo sa potom modliť?

Boh nás netrestá. Trestáme sa sami. Boh nás ani neodsudzuje, my sa odsudzujeme. Boh je za nás – nie proti nám.

Je veľké množstvo neurotických, ne-kresťanských pocitov viny, ktorými sú presýtené životy ľudí. Je to ako keby sa nám nikdy  nebola zvestovala nepodmienená láska a neustále odpúšťanie. Tragédiou je, že ľudia odmietajú odpustiť sami sebe dokonca aj po tom, čo im odpustil Boh. To nie je náboženstvo, to je masochizmus! Určite to nie je kresťanstvo!

Musíme preniknúť do hlbokých záhybov nášho náboženského myslenia a prebádať tieto skreslené predstavy, ktoré tak veľmi oslabujú skutočnú vieru. Treba, aby sme sa postavili proti nim i v inom; sú to démoni, ktorých Ježiš vyháňal. Takéto predstavy sú nielen zlým náboženstvom, ale prispievajú aj k duševnej chorobe.

Posledným zvyškom neznalosti, ktorej sa ľudia zbavujú, sú stopy týkajúce sa náboženstva. Mnoho ráz sa zdá bezpečnejšie zostať v neznalosti a žiť podľa náboženstva svojho detstva, než riskovať hlbší rast vo viere a dôvere v Boha.

Ježiš hovorí čosi iné: “Dôverujte, nebuďte ustarostení!”… ”Pozrite na vtáky, na poľné ľalie. Ako sa váš nebeský Otec o ne  stará, tak sa postará aj o vás!” Hovorí, že Boha máme volať Otcom. V celej Ježišovej blahozvesti a jeho poslaní ide o odpúšťanie. Cudzoložnej žene Ježiš povedal: “Nikto ťa neodsúdil? Ani ja ťa neodsudzujem.” Poslednými slovami svojho života sa pokúsil dotknúť sa nás: “Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia.”

Treba, aby sme do nášho života integrovali skutočnú náboženskú vieru v Ježiša. Táto viera má byť prínosom pre nás, a nie záťažou. Musíme prejsť od chybnej náboženskej viery k zdravej, od detinskej viery k viere dospelého, od viery nezrelej k zrelej. Slová sv. Pavla sa musia stať našimi slovami: “Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, myslel som ako dieťa a usudzoval som ako dieťa, ale teraz, keď som dospelý, všetky detské spôsoby som zanechal.”

Keď nám niektorí odborníci budú chcieť argumentovať napríklad vyjadreniami: “Pozri, ako náboženstvo uškodilo ľuďom,” dajme im za pravdu, ale upresnime: “Máte pravdu, ale to je náboženstvo neurotické.” To je často jediná forma náboženstva, s akou sa títo odborníci stretli, naučili sa to zo skreslených pohľadov svojich klientov.

Zdravé náboženstvo je veľmi silnou podporou dobrého duševného zdravia a emocionálnej vyrovnanosti. Na dlhovekosť sa odporúča ani nie tak tréning vo fitnis centrách, ale pokojné svedomie. Ježišovo učenie má moc skutočne zmeniť život ľudí vykoľajených, ľudí bez nádeje a ľudí ustráchaných. Ježiš uzdravuje, ale musíme  mu dôverovať!

Ježiš nás učí trom dôležitým veciam: Boh nás vždy miluje, Boh nám vždy odpúšťa, Boh je tu vždy s nami. Predpokladá sa, že náboženstvo nám prináša pokoj, radosť, nádej, úľavu a útechu. Ak neprináša, niečo nie je v poriadku s nami – nie s naším náboženstvom alebo vierou.

Otázky na zamyslenie:

Aké predstavy o Bohu máš ty?

Aký obraz Boha riadi môj život a ma inšpiruje k skutkom?

Pripravil Ján Štefanec, SVD