7. Príležitosti k láske
„Čo máme robiť?“ (Jn 6,28)
Pondelok, 14. 11. 2005
So zarážajúcou jednoznačnosťou píše apoštol Jakub (4,17): „Kto vie dobre robiť a nerobí, má hriech.“ Niektoré preklady majú aj „Kto môže dobre robiť a nerobí, má hriech.“ Lenže vynachádzavosť lenivcov i v týchto slovách objaví ešte slovo „kto vie (môže) dobre robiť“. Ja ani neviem, ani nemám príležitosť. Nie som dosť bohatý, aby som dával milodary. Sám bojujem o základné veci. Mám dosť čo robiť, aby som sám, deň čo deň prežil. Nie som predsa žiadnym divotvorcom, aby som mohol uzdravovať chorých, či riešiť množstvo „neriešiteľných“ problémov ľudí. Ani nie som dosť zdravý, aby som mohol iným poslúžiť. Sám mám čo robiť, aby som ledva prežil. Jednoducho chýbajú mi prostriedky, sily, podmienky a príležitosť konať skutky lásky. Som chudobný, chorý, opustený…“
Že si sám, ty malomyseľný, krátkozraký človiečik? Že nemáš prostriedky a príležitosť? Je to skutočne tak? Či by naozaj mohol existovať na svete človek, ktorému by Stvoriteľ nebol dal vôbec žiadnu príležitosť na prejavenie lásky? Je možné, aby bolo na svete čo len jediné Božie dieťa, tento verný obraz Boha, jeho večnej lásky, ktorému by sa by nebolo možné preukazovať lásku? Či už sám život, ktorý nám dáva večná Láska, nie je dostatočne dobrou príležitosťou na lásku. Veď už to samotné, že jestvuješ, stačí k tomu, aby mali ľudia radosť. Už samotná naša existencia je zdrojom lásky a radosti pre ľudí. Hovorí sa, že bez vzťahov, človek nevie, kým je. Ak by niekto vyrastal na pustom ostrove, nevedel by, kto je. Nebolo by totiž nikdy nikoho, kto by mu povedal, ako vyzerá, ako pôsobí, aký dojem robí, čo je na ňom dobré a čo potrebuje naopak vylepšenie. Bolo by to tak, ako keby sme nemali zrkadlo. Nevedeli by sme, ako vyzeráme. Aj iný človek je pre nás zrkadlom. Bez iného človeka, takéhoto zrkadla, by sme naozaj nevedeli, kto sme. Nemohol by si ty byť pre iných tým zrkadlom, ktoré im poslúži? Napríklad tým, že im dá pozitívnu spätnú väzbu, že ich pochváli, ocení, povzbudí? Byť zrkadlom inému človeku, to je skutok lásky. Ale aj keby si nič nepovedal, už číra tvoja prítomnosť v živote iného človeka je veľkým skutkom lásky.
Hovoríš, že sa ľudia z teba a tvojej prítomnosti netešia? Rozmýšľaj prečo? Či si to len nenamýšľaš? Či nie si príliš zakomplexovaný? Či si sa sám neohradil múrom, ktorý iní nemôžu preskočiť, ani keby chceli? Alebo či nechceš byť o svojej príjemnosti až tak presvedčovaný, že to je pre ľudí otravné?
A ak aj naozaj si pre iných nepríjemný a to až tak, že ťa nevyhľadávajú alebo tvojej prítomnosti sa vyhýbajú, tvoja túžba po tom, aby si bol pre ľudí darom lásky by ťa mala nestále viesť k tomu, aby si skúmal na sebe tŕne, ktoré iných pichajú a tieto odstraňoval. Dobrá vec sa nenanucuje. Lenže ty sám musíš byť presvedčený o sebe, že si dobrá vec. Ak sa sám seba nepokladáš pre iných za dar, ako ťa za niečo takéto môžu pokladať oni.
Je to teda tak. Byť príležitosťou na lásku je tým najznamenitejším, najnežnejším bohatstvom ľudského života. A hoci nám nesvitne vždy taký deň, v ktorom by nás takáto príležitosť čakala už pri východe zorničky, nech je aspoň večierka každého jedného dňa využitou príležitosťou. Zrána každého dňa môžeme pokľaknúť a povedať: Otče môj na nebesiach, ďakujem ti za tento nový deň, – za túto novú príležitosť konať láskyplné skutky! Táto vďaka má sa potom stať aj naším dobrým a vážnym predsavzatím, aby nás a našu rannú modlitbu nezahanbil so svojou radou taký človek, akým bol napríklad Nietzsche: „Najlepší prostriedok, ako začať každý deň je,“ hovorí, „keď si po prebudení pomyslíme na to, či by sme aspoň jednému človekovi nemohli dnes urobiť radosť.“ Ak by sa týmto mal nahradiť náboženský zvyk modlitby, vtedy by mali ľudia výhodu z tejto zmeny.
Lež, niekto snáď namietne: zostaňme radšej len pri drsnej, triezvej skutočnosti! Zostaňme v realite! Pozrime sa na skutočné pomery, v ktorých nejeden človek žije. Áno, pozrime sa len na ne! A až potom zistíme, že skutočne každý človek má príležitosť a možnosť robiť denne dobre inému. „Keby som smela“, napísalo raz jedno dievča do svojho denníka, „tak by som sa opýtala Boha: čo robím? čo mám robiť? Neviem…! Moje dni plynú bez úžitku a ja za nimi ani nesmútim. Keby som mohla aspoň len jednu minútu cez deň urobiť niečo dobrého sebe alebo niekomu inému.“ Po niekoľkých dňoch si prečítala v pokojnej chvíľke znova tieto svoje riadky a potom pod ne napísala: „Oh, môj Bože, čo je ľahšie? Veď stačí, keď podám pohár vody smädnému!“ (Holnstein: „Zlaté zrnká“).
Každý deň ti je príležitosťou na lásku – aj keď si chudobný. Tak chudobný zasa nie je nik, že by ani jeden deň nemal toľko bohatstva, keď už nie zlata ani striebra, tak aspoň bohatstvo dobrého slova, malej služby, trocha prívetivosti voči inému a takto potom pestovať lásku. Daj ľuďom svoj čas! Bohatstvo to predsa nie sú len peniaze a hmota. Ľudia potrebujú ďaleko viac, než hmotu. „Nielen z chleba žije človek!“, hovorí Písmo.
Každý deň je ti príležitosťou na lásku – i keď si osamelý. Nik nie je taký osamelý, aby sa nestretol aspoň raz cez deň s iným človekom. Lež nikto, tak hovorí muž ducha, neprichádza do našej blízkosti a nevychodí nám v ústrety sám, ak my o to nestojíme. Ak si osamelý, nezatváraj sa ešte viac, aby si bol ešte osamelejší. Urob krok von, k iným. Nečakaj! Tak zistíš, že nielen iným si svojim skutkom pomohol, ale že si pomohol aj svojej osamelosti. Už si prestal byť osamelý.
Každý deň je pre teba príležitosťou na lásku – i keď si chorý. Koľko príkladov lásky máme u množstva ľudí, ktorí aj napriek svojej chorobe dokázali iným robiť dobre. Môžeš napríklad rozdávať pokoj, môžeš prehovoriť slovo vďaky a uznania tým, ktorí sa o teba starajú, potlačiť nárek, prejaviť trpezlivosť či odovzdanosť. Chorý môže nielen veľa lásky žať, lež i mnoho lásky rozsievať.
Každý deň ti slúži na príležitosť k láske. Mnohí z nás sa však aj napriek svojím dobrým úmyslom nikdy necítime pripravení. Podobáme sa tomu večnému študentovi, ktorý sa chce dobre pripraviť na svoje povolanie a preto sa rozhodne študovať získavať a vedomosti, aby bol kompetentný. No čím viac študuje, tým neschopnejším si pripadá. Toľko je totiž toho, čo ešte nevie! Kedy teda začne? Nikdy.
Nikdy nebudeš mať ideálne podmienky na dobro! Pravdu povediac, tí, ktorí majú ideálne podmienky robia najmenej. Či sa nestretáme často so smutným faktom, že najúčinnejšími „apoštolmi“ čohokoľvek sú prví pionieri, t.j. tí, ktorí vykročili do neznáma, bojujúc so základnými ťažkosťami a nepochopením zo strany iných; ktorí nemali doslova kde hlavu skloniť, no mali vnútornú túžbu a nadšenie pre to, čo robili? Keď sa ich dielo rozmohlo tak, že ich nástupcovia už mali vytvorené ideálne podmienky horlivosť prestala. Hovorí sa preto: „Kto vie prečo, vie aj ako.“ Alebo iné príslovie: „Kto chce, hľadá spôsoby, kto nechce hľadá dôvody.“
Preto treba robiť dobro tu a teraz. A ak by niekedy predsa len uplynul jeden deň, ktorý by nám naozaj neposkytol nijakú príležitosť, vtedy by sme sa mali pred ním doslova zhroziť a urobiť aspoň na jeho záver všetko pre to, aby sme to napravili a využili aspoň jeho poslednú minútu, napríklad tým, že by sme sa za nejakého človeka prinajmenej pomodlili.
Len jeden deň nebude už príležitosťou na lásku – deň hnevu, dies irae, deň večnosti – alebo skôr noc večnosti „keď nikto nebude môcť pracovať“ (Jn 9,4). Kto nevyužije príležitosť na lásku v krátkom pozemskom živote, tomu ju už dlhá večnosť neposkytne. V tom je i kus onej otriasajúcej biedy zatratených, že už nemajú nijakej príležitosti na lásku. Ak je strom zoťatý, vtedy je už navždy po možnosti vyháňať listy, potešovať srdce kvetmi a prinášať ovocie.
Čiastočku z onej večnej zúfalosti možno zažiť už tu na zemi. I keď sa nám príležitosti na lásku núkajú vo všeobecnosti až do posledného výdychu, nebýva to tak s každou jednotlivou príležitosťou. Niektoré príležitosti sú ako vlak: odídu a už sa nevrátia. A my za nimi hľadíme so smútkom a s pocitom viny. Každý človek, čo s nami žije, príbuzní i spolupracovníci, služobníci a priatelia, sú takou príležitosťou. „Je ustanovené, že ľudia raz umrú“ (Hebr 9,27). Aký smutný je hrob na cintoríne, alebo rakva v dome smútku, ak tam nespočíva len mŕtva milovaná osoba, ale s ňou i veľkolepá, ale žiaľ nevyužitá príležitosť na lásku. Keď slávnemu Carlyleovi (Thomas Carlyle, 1795-1881) zomrela manželka pribehol domov, pokľakol k nej a bozkával jej studené čelo. Čo ho pritom najviac pohlo, čítame v jeho zápiskoch: „Och, nikdy sa celkom nedozvedela, ako veľmi som ju vždy ctil, miloval, obdivoval… Ó, kiežby som mal ešte aspoň päť minút, aby som ti to všetko povedal!“
Ktorýsi moderný básnik napísal: „Vždy to už tak býva a cítim to na každej smrteľnej posteli, že sme mohli preukazovať viacej lásky“. Nuž prejdime sa, azda dnes večer, keď v našom dome všetko spí, po priestoroch a predstavme si, že tí, čo tu spia, sú mŕtvi. Aké výčitky by sme si asi mohli robiť, výčitky pre neuskutočnené činy, neposkytnuté služby, nevyslovené slová, neúčinnú lásku! Ale nie, ešte nie je mŕtvy ani tento ani onen, ešte ich môžeme milovať. Čo máme teda robiť, aby sme im dokázali lásku? Odpoveď na túto otázku splňme, čo najskorej, ak nie dnes, už zajtra. Robte, kým máte svetlo! „Keď môžete robiť dobre, tak neodkladajte!“ (Svätý Polykarp)
1. Nie je v tvojom živote človek, ktorý potrebuje tvoju lásku a ty to vieš no stále otáľaš s tým, aby si čosi pre to urobil? Kto to je? Dokedy chceš otáľať? Nemohol by si s tým čosi urobiť čo najskôr?
2. Kto v tvojom živote ťa miloval najviac? Na čom si to zakusoval? Aké boli prejavy tejto jeho (jej) lásky? Mal(a) na to vytvorené ideálne podmienky, alebo sa ukázalo to, čo sme si povedali, že kto chce, spôsob si vždy nájde?
3. Aké máš ty výhovorky na to, že prečo nekonáš skutky lásky? Čo by si potreboval viac? Nechýba vari v tebe viac túžba, ako podmienky na konanie dobra?
4. Nemáš aj ty podobne smutnú skúsenosť so zanedbanou láskou, na ktorú už nebola príležitosť, pretože človek medzitým zomrel? Čo si vtedy cítil? Ako si to nakoniec vyriešil?
Podľa pôvodného materiálu pripravil (výrazne prepracované a doplnené): Milan Bubák, SVD
