9. Sebectvo (nepriateľ lásky)
Láska je skrytá princezná v paláci ľudskej duše, urodzené Božie dieťa, ktoré by malo v tomto paláci vládnuť srdcom. Láska by mala byť paňou a jedinou a plnoprávnou vládkyňou ľudského srdca i ľudskej duše. No, žiaľ, príliš často hrá v srdci človeka iba úlohu popolušky. Všelijaké nevlastné sestry a nevlastní bratia jej toto jej prominentné miesto upierajú a dožičia jej sotva čo len malý chudobný kútik, kdesi na konci paláca. Ba nie je zriedkavosťou ani to, že sa lásku hrubo a bezohľadne – veď takí sú – pokúšajú – často s plným úspechom – úplne z ľudského srdca vypudiť.
A takýchto nepriateľov a odporcov lásky nie je práve málo. Vodcom, prvým a posledným, najmocnejším a najtvrdošijnejším protivníkom lásky je SEBECTVO. Pred ním veľmi radikálne vystríha Kristus neobyčajným slovom: „Kto miluje svoj život…“ Kto je to? Koho má Kristus na mysli, keď hovorí takto prísne? Je to ten, čo miluje seba? NIE, Boh nevystríha pred prostou, skutočnou, neznetvorenou sebaláskou. Sebaláska, alebo presnejšie láska k sebe, je dôležitá pre správny rast a rozvoj človeka samotného i pre jeho správne vzťahy. Ako sme si už povedali v jednej z našich predchádzajúcich úvah, sám Boh nám dal tento rys do nášho srdca, aby nám bol akoby závažím na hodinovom stroji celej našej ľudskosti. Toto závažie má plniť dôležitú úlohu: musí nám pomáhať prekonávať mnohé mŕtve body nášho života a bolo by osudným zásahom do Božieho diela, ktorý by ihneď priviedol všetko do nečinnosti, keby sme chceli sebalásku vylúčiť z ľudského života. Náboženstvo to naozaj nechce; ba práve naopak, ešte chce a môže závažie sebalásky nesmierne zosilniť. Hlboké a krásne veci nám náboženstvo – ako nikto iný –, rozpráva o našom vlastnom „ja“. Rozpráva o nekonečnej cene a božskej kráse našej duše a zároveň vie uvádzať mnoho podivuhodného o vznešenosti a poslaní „brata tela“. Nikto nebude milovať seba samého vrúcnejšie a rozumnejšie ako kresťan, ktorý jasne a silne prežíva svoju vieru. Bude na seba myslieť vrelo a činorodo, bude sa o seba starať a to vo veľkom štýle.
No správny inštinkt sebalásky – ktorý je v padlom človekovi podobou alebo skôr zlozvykom všetkých inštinktov – často sa odmieta držať v medziach úlohy, ktorú mu pridelil Stvoriteľ. Začína sa z vonkoncom usilovného a tvorivého sluhu povyšovať na zvrchovaného vládcu. Dobrá a pôvodne vznešená sebaláska – ak sa na to nedohliadne – sa začne stávať sebectvom, ktoré bude zabúdať na správne poradie hodnôt a všetky záujmy Boha a blížneho začne klásť za vlastné túžby a pohodlie, až napokon bude vo všetkom hľadať viac a viac iba jedno: SEBA. Skutočná a správna sebaláska sa teší, keď môže byť jedným z koliesok vo veľkom svetovom a vesmírnom súkolí bytia. Vesmír sa točí, hýbe a správne funguje a to aj jeho zásluhou. A ona má z toho radosť. Sebectvo sa však cíti vedome či nevedome stredom vesmíru, okolo ktorého sa musí všetko krútiť. Skutočná a pravá sebaláska sa teší, že môže prináležať k dvoranstvu večného Majestátu. Sebectvo sa však posadí na kráľovský trón a je nespokojné, ak mu všetko, i Boh sám, nie je ochotné slúžiť. To slovo moderného proroka starého egoizmu môže znieť neslýchane a predsa ho mnohí majú napísané na čele a preložené do reči ich života, úsilia a správania: „Nič nie je viac, ako ja!“
„Kto miluje svoj život…“ Patríme sem aj my? Neodpovedzme prirýchlo na túto otázku: „Nie, ja nie som taký!“ Jeden dôvtipný Francúz raz povedal: „Zištnosť rozpráva všetkými (krásnymi) rečami a hrá každú úlohu nezištnosti.“ Zištnosť sa môže ukrývať pod všetkým možným. Poväčšine ani neprichádza veľmi hlasným krokom, teda tak, aby ju počuli naše vlastné uši a nie je ani taká nehanblivá a bezohľadná, aby ju mohli spozorovať slabé oči nášho sebapoznania. Väčšinou je jemná, často mlčanlivá a zahalená, takže ju spozná a zacíti iba náš sused. Či sme sebeckí, mali by sme sa opýtať predovšetkým nášho okolia. Ono nám môže a musí povedať, či sme bezohľadní, nároční, neústupní, ctibažní. A ak na našu otázku prisvedčí, čo potom? Čo, ak naozaj zistíme, že sme sebci? Čo sa stane? Náš smer – ak niečo nezmeníme – je jasný. Kristus vraví: „Kto miluje svoj život stratí ho.“ Najsamprv stratíme to najlepšie, čo máme; to, čo je v nás príbuzné Bohu, lásku… Nie je možné, aby bol deň a noc pod jednou oblohou; alebo musí deň zatlačiť noc, alebo noc musí premôcť deň. A tak nie je ani možné, aby pravá láska prebývala v duši s egoizmom; alebo musí láska pomôcť, spútať a vyhnať egoizmus, alebo egoizmus premôže a vytlačí lásku. A ostane nám nanajvýš tak ešte meno lásky a smutný sebaklam. Ešte nezostarol ani jeden sebecký človek, aby nestratil všetku lásku, darovanú mu prírodou a milosťou!
S láskou sa však stráca vždy i množstvo ostatných dobrých vecí. S láskou mizne pokoj, ten vonkajší pokoj – veď kto má rád sebeckého človeka? S kým nemá taký človek škriepky a malicherné žiarlenia? A s láskou sa vysťahúva zo srdca, do ktorého vtiahla sebeckosť, aj pokoj vnútorný, ktorý ako nebeský chládok napĺňa láskavé, nesebecké srdce. Sebecký človek nenachádza pokoj; stále musí po čomsi bažiť, stále čosi vybojovávať, stále obraňovať, stále strážiť, stále upodozrievať, stále porovnávať, stále sa strachovať, stále pochybovať. Nikdy nie je pokojný, nikdy istý, nie je si istý ani sám sebou. Sebeckému človekovi nezostáva teda veľa – ale i to málo, čo mu ešte zdanlivo zostáva, stratil – už mu to viac nepatrí. Stal sa naskrze OTROKOM, otrokom skazeného pudu. Ako je láska ušľachtilou formou vnútornej slobody, tak je sebectvo ako každá náruživosť – a ono je „náruživosťou náruživostí“ a „praobrazom všetkých náruživostí“ – otroctvom! Ak človek musí nasledovať vo všetkom jeho pokyn – pokyn svojho sebectva –, je to vždy smutný pohľad. Človek so svojimi schopnosťami a darmi, so svojím jasným rozumom, so svojou slobodnou vôľou, so silami svojej mysle – už nepatrí viac sebe, ale je pod mocným tlakom toho sebeckého pudu, ktorému sú podriadené aj nerozumné zvieratá. Naozaj, „kto miluje svoj život stratí ho!“
Básnik Hebbel sa ponosuje v jednej zo svojich básní z mladosti na súženie, že musí milovať sám seba. No stačí, keď sa iba ponosujeme? Nie, lebo iba ten vojde do nebeského kráľovstva nesebeckosti, kto používa násilie (všimni si slová Ježišove: „Od dní Jána Krstiteľa podnes trpí nebeské kráľovstvo násilie a násilníci sa ho zmocňujú“ Mt 11,12). Keď sebectvo začalo už sputnávať svojimi otrockými putami našu lásku, naše lepšie „ja“, musíme sa násilím snažiť uvoľniť a roztrhať tieto putá, nech by to bolo ako bolestivé. Každý deň si musíme aspoň raz spôsobiť nejakú bolesť, aby sme iným urobili niečo dobrého – každý deň musíme uvoľňovať putá sebectva, aby sa oslobodila slobodná dcéra Božia – láska.
Príkladom nám je nielen Ježiš, ale aj veľký zástup jeho pravých nasledovníkov. Ježiš sa vyjadril: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu (Jn 12,24). Veľkú úrodu!: okolo nás i v nás. Sebazápor, zomieranie sebe a svojmu sebectvu je najistejšou formou k zisku. Biblista Dunn to naznačil, keď hovoril – analyzujúc Lukášovo evanjelium ako celok, ktoré podľa neho je evanjeliom Ježišovej púte – o dvoch fázach Ježišovho života: o galilejskej a jeruzalemskej. V Galilei sa Ježiš ako pšeničné zrno sformoval. Keď už bol sformovaný odišiel do Jeruzalema, kde sa nechal zasadiť do zeme a tak dal zrod novému životu. Toto je model pre každého jeho nasledovníka. Najprv sa treba sformovať a potom obetovať. Ak sa neobetujeme, ostaneme sami: jaloví, neplodní, bez skutkov, a vlastne stratení a odcudzení nielen iným, ale aj sebe samým.
Každý deň nám prináša príležitosť aj na formovanie seba (zrna) aj na obetovanie seba (zasadenie zrna). Začnem už dnes?
1. Pozri sa do paláca svojej vlastnej duše. Aké sú tam pomery? Akých tam máš obyvateľov? Kto tam vládne? Kto s kým bojuje o moc? Nie sú tam intrigy? A čo láska: kde je tá v tom tvojom vnútornom paláci? Nie je potieraná? Ona by mala vládnuť. Vládne?
2. Povedali sme si, že správna sebaláska je pre nás nevyhnutná, lebo nás udržuje v chode ako závažie hodiny. Máš správnu sebalásku? Kde vidíš hranice medzi sebaláskou a sebectvom? Čo robíš pre to, aby tvoja sebaláska vzrastala, no aby sa tvoj egoizmus umenšoval? Nemáš v tom – čo je sebaláska a čo sebectvo – zmätok?
3. Máš také vzťahy, ktoré by ti dokázali úprimne povedať, ako si na tom v zmysle sebectva? Také vzťahy sú vzácnosťou. Niektorí nám jedovato (a zo žiarlivosti, závisti) dajú najavo veci, ktoré možno ani nemusia jestvovať. Na druhej strane sú aj takí, ktorí nás zahŕňajú iba komplimentmi. Ako nájdeš tých, ktorí ti naozaj povedia pravdu? A naopak, dokážeš ty poslúžiť ľuďom v tomto ohľade? Ako to robíš? Je to prijímané?
4. Zaiste poznáš ľudí zo svojho okolia, ktorí sú jasnými egoistami? Ako vieš, že sú egoistami, podľa čoho ich tak posudzuješ? Aký je ich profil? Čo zo seba sálajú? Čo získavajú, čo strácajú? Majú vzťahy? Ako by si im mohol pomôcť?
5. Čo konkrétne urobíš, aby si každý deň zasadil do zeme pšeničné zrno? Napríklad by si mohol nepovedať niečo nemilé, čo máš na jazyku, alebo by si mohol niekomu obetovať svoj čas a pomôcť mu, alebo by si sa mohol priblížiť k nesmelému človeku…? Je dôležité myslieť a konať konkrétne.
