Máme tu poslednú Nedeľnú školu sv. Písma, počas ktorej Vám kňaz a biblista Marek Vaňuš odpovedal na Vaše otázky, ktoré Vám neboli jasné v evanjeliu. Dávame si letnú pauzu, zaslúžený oddych a „vidíme sa“ po Veni Sancte :-)

Evanjelium (4.6.2017):

Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána.

A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20, 19-23)

Prečo Ježiš opakuje pozdrav „Pokoj vám“ dvakrát? Má to nejaký špeciálny význam?

Veci, ktoré opakujeme, sú dôležité. Tak aj v tomto prípade. Ježiš to opakuje, aby sme to náhodou neprepočuli. Jeho pozdrav – okrem toho, že zodpovedá typickému pozdravu toho kraja (šalom) – chce totiž vyjadriť aj plnosť požehnania, ktoré apoštolom prisľúbil (porov. Jn 14,27) a teraz prináša. Stojí za to všimnúť si, že v Evanjeliu podľa Jána ide o úplne prvé slová, ktoré vzkriesený Ježiš vyslovuje! Okrem toho, zopakovanie slov, po ktorom prichádza „dýchnutie“ a dar Ducha Svätého vyjadruje, že tento dar pokoja od Vzkrieseného bude naďalej účinný skrze Ducha, ktorý pôsobí, že Ježišove slová majú i dnes moc napĺňať pokojom.

„Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Túto vetu som počul v kostole toľko krát, že mi je už samozrejmá, no nikdy som si neuvedomil, že jej vlastne nerozumiem. Ako bol poslaný Ježiš Otcom a teda ako on posiela nás?

Možno by bolo vhodnejšie preložiť „podľa toho, ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“. Nejde totiž o porovnanie, ale vyjadrenie pokračovania v Ježišovom poslaní, v jeho misii. Ježiš prišiel, aby zjavil lásku Otca a sprostredkoval nový vzťah medzi človekom a Bohom, ktorý hriech roztrhol. Učeníci – a nielen tí z „prvej generácie“ – sú tiež „poslaní“ (to značí ich meno, „apoštoli“), aby v tom pokračovali: pripomínať a sprítomňovať Božiu lásku. Zaznelo to z Ježišových úst už v rámci Poslednej večere, keď hovoril o novom prikázaní: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13,34). Teda ide o pokračovanie Ježišovej misie.

Vieme, že Tomáš tam nebol vtedy s nimi. Ako učeník dostal aj on tie isté dary Ducha ako ostatní, ktorí tam vtedy boli?

Priamo v texte evanjelia tejto nedele sa Tomáš nespomína. Ak by sme však pokračovali v čítaní, tak na jeho absenciu pri prvom stretnutí so vzkrieseným Pánom naďabíme. Je to dobrá otázka, ktorá vyplýva z pozorného čítania. Keďže tam nebol, dostal tie dary? Na pomoc prichádza biblický príbeh z putovania ľudu púšťou do zasľúbenej krajiny. Mojžiš sa Pánovi ponosuje na neúnosnosť poslania a tak mu Boh dáva pomocníkov, ktorých obdarúva svojím Duchom (porov. Nm 11,10-30). Keď dotyční majú prísť k Stánku stretnutia, aby prijali dar Ducha, dvaja z nich chýbajú. Z nejakého dôvodu zostali v tábore a nešli na určené miesto. Boli však „na zozname“ a dostali prorockého ducha i v tábore… Tak nejako to mohlo byť i s Tomášom. Okrem toho, o týždeň stretáva Ježiša a nie je vylúčené, že to bolo stretnutie, pri ktorom i jeho naplnil Duchom. Akurát Písmo to neopakuje. Zaznamenáva však jeho vyznanie Ježišovho božstva: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20,28). No a podľa apoštola Pavla, „nik nemôže povedať: Ježiš je Pán!, iba ak v Duchu Svätom“ (1Kor 12,3). Takže Ducha určite dostal.

Ježiš povedal: „Prijmite Ducha Svätého“ a vzápätí hovoril o odpúšťaní hriechov. Aká je spojitosť Ducha Svätého a odpustenia hriechov?

Spojitosť je dosť podstatná. Dýchnutie, ktorým Ježiš udeľuje Ducha Svätého pripomína stvorenie prvého človeka z prachu zeme a jeho oživenie Božím dychom (porov. Gn 2,7). Potom aj na ďalších miestach v Písme je Duch spomínaný v spojitosti s obnoveným stvorením. Krásu Božieho diela naštrbil hriech. Hriech, ako prvotná korupcia, značil rozklad toho základného: vzťahov. Dar Ducha, ktorý obnovuje stvorenie, je preto spojený s odpustením, ktoré znamená odstránenie tohto rozkladu. Zlo sa ale nedá odstrániť ďalším zlom, len úkonom milosrdenstva. A k tomu je potrebná Božia moc, dar Ducha. Duch Svätý, mohli by sme povedať, otvára akoby nanovo naše pľúca, aby sme mohli dýchať sviežosť Božej milosti, ktorá oslobodzuje od hriechu. Prijímame ju vo sviatostiach, ktoré sú tiež spojené s jeho pôsobením.

Čo myslí Ježiš tým, že budú „zadržané“ hriechy? Zadržiavanie evokuje niečo na krátky čas, nie trvalé. Budú naše hriechy niekedy „uvoľnené“ zo zadržania?

Ide o komplexnú otázku, tak aj odpoveď bude trochu dlhšia. Ponajprv, slová „odpustíte“ a „zadržíte“ vyjadrujú prostredníctvom dvoch protikladov úplnosť. Skrze Ducha Svätého Ježiš vkladá do rúk svojich učeníkov plnú moc nad hriechom („moc“ v tom pozitívnom slova zmysle, ako som spomínal pri evanjeliu minulej nedele, moc nie „ovládajúcu“ ale takú, čo „obdarúva“ dobrom). Dokonca garantuje odpustenie u Otca. Tie pasívne výrazy „budú odpustené/zadržané“ majú ako svojho nevysloveného činiteľa práve Boha. Takže ide predovšetkým o moc v prospech odpustenia.

No určitá možnosť „neodpustenia“ tu je. Stačí zalistovať o niekoľko kapitol v evanjeliu späť a nájsť miesto Ježišovho rozhovoru s farizejmi po uzdravení človeka slepého od narodenia. Tam sa farizeji voči Ježišovým slovám ohradzujú, lebo keď hovorí o ich slepote, cítia, že tým nemá na mysli čosi vonkajšie, ale vnútorné. Ježiš ten rozhovor uzatvára slovami: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: Vidíme. A tak váš hriech ostáva“ (Jn 9,41). Človeku nemôže byť odpustený hriech, ktorý si nepriznáva. Tak ako lekár nemôže nasilu liečiť pacienta, ktorý zanovito tvrdí, že nie je chorý a odmieta akúkoľvek liečbu. Bez priznania si hriechu niet ľútosti a ani odpustenia. Boh tým len rešpektuje slobodné rozhodnutie človeka. To však neznačí, že by hriech „nechcel“ odpustiť. Len čo zmizne prekážka popierania, môže začať proces uzdravenia, odpustenia.

Teda to „zadržané“ vyjadruje určitú „dočasnosť“, ktorá však nezávisí od Boha, ale od samotného človeka. Ak by však neochota priznať si svoj hriech bola neoblomná, „dočasnosť“ sa môže zmeniť na trvalý stav.