Aj tento týždeň odpovedal na otázky Marek Vaňuš, kňaz a biblista. Máš otázky k evanjeliu na ďalší týždeň? Neboj sa opýtať v komentári pod článkom! :-)

Nedeľné evanjelium (26.3.2017):

Ako Ježiš šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý. Napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči a povedal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe,“ čo v preklade znamená: Poslaný. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci. Susedia a tí, čo ho predtým vídali žobrať, hovorili: „Nie je to ten, čo tu sedával a žobral?“ Jedni tvrdili: „Je to on.“ Iní zasa: „Nie je, len sa mu podobá.“ On vravel: „Ja som to.“
Zaviedli ho, toho, čo bol predtým slepý, k farizejom. Ale v ten deň, keď Ježiš urobil blato a otvoril mu oči, bola práve sobota. Preto sa ho aj farizeji pýtali, ako to, že vidí. On im povedal: „Priložil mi na oči blato, umyl som sa a vidím.“ Niektorí farizeji hovorili: „Ten človek nie je od Boha, lebo nezachováva sobotu.“ Iní vraveli: „Ako môže hriešny človek robiť takéto znamenia?“ A rozštiepili sa.
Znova sa teda pýtali slepého: „Čo hovoríš o ňom ty? Veď tebe otvoril oči!?“ On odpovedal: „Je prorok.“ Povedali mu: „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?!“ A vyhnali ho von.
Ježiš sa dopočul, že ho vyhnali, vyhľadal ho a povedal mu: „Ty veríš v Syna človeka?“ On vravel: „A kto je to, Pane, aby som v neho uveril?“ Ježiš mu povedal: „Už si ho videl a je to ten, čo sa rozpráva s tebou.“ On povedal: „Verím, Pane,“ a klaňal sa mu. (Jn 9, 1-41)

Prečo farizeji považovali už len obyčajnú pomoc inému človeku za nezachovanie soboty? Veď aj v sobotu bolo niečo v obmedzenej miere dovolené, tak prečo nie toto?

Pravdu povediac, pomoc inému človeku nebola „nezachovaním“ soboty. Iba niektorý spôsob jej vykonania. Prikázanie o sobotnom odpočinku vychádzalo z Desatora. V Ex 20,8-11 zaznieva ako motív zasvätenie jedného dňa týždňa Pánu Bohu: „Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu…“ Lebo i Boh – ako rozpráva príbeh stvorenia – šesť dní konal, „v siedmy deň však odpočíval“. O niečo ďalej však Zákon dodáva, že sobotný odpočinok je mienený i pre samotného človeka: „…v siedmy deň zachováš sobotu, aby si odpočinul tvoj býk a osol a oddýchol syn tvojej nevoľnice a cudzinec“ (Ex 23,12). Podľa rabínskych dokumentov bolo možné v prípade nebezpečenstva života dať prednosť jeho záchrane pred zachovaním soboty. Ježiš sám na inom mieste spomína, že táto záchrana života bývala farizejmi aplikovaná dokonca i na zvieratá: „Nájde sa medzi vami človek, ktorý by svoju jedinú ovcu nechytil a nevytiahol z jamy, keby mu do nej padla, hoc aj v sobotu?“ (Mt 12,11). Život človeka teda mal prednosť. Problém bol však iný. Podľa farizejov Ježiš porušil sobotu, pretože vytvoril blato, čo pri určitej interpretácii mohlo byť prvým úkonom na formovanie tehly a, ak to ešte viac rozvinieme, tak i stavebnej práce. Bol to uhol pohľadu, ktorým sa na Ježišov skutok pozerali. Nevideli uzdravenie a skutok v prospech života (a v tom spočívala ich slepota, ktorú im Ježiš vyčíta). Vo svojej zaslepenosti videli len potenciálny počiatok práce, ktorá protirečila sobote.

Prečo Ježiš robí všetky tie kroky pri uzdravení, teda tvorí blato, posiela nevidiaceho umyť sa, keď stačilo povedať a videl by?

Zaiste, tie gestá Ježiš „nepotreboval“. Na viacerých miestach v evanjeliu čítame, že uzdravoval jednoducho slovom. Svojím spôsobom to platí i v prípade nevidiaceho. Samotné uzdravenie nespôsobujú úkony s blatom, ale „poslanie“ – teda slovo – ktoré slepý človek uskutoční, poslúchne. Ak teda Ježiš koná určité gestá, robí to preto, aby poukázal na niečo „viac“ v posolstve udalosti. Napríklad blato, ktoré Ježiš vytvára slinou z prachu zeme, odkazuje na stvorenie človeka z prachu zeme a Božieho dychu na počiatku (porov. Gn 2,7). Ježiš akoby kladie pred oči nevidiaceho nové stvorenie, v ktorom jeho „slina“ ako tekutina vychádzajúca zvnútra pripomína dar živej vody Ducha, o ktorom Ježiš krátko predtým hovoril (porov. Jn 7,37-38). Okrem toho, jednotlivé výrazy, ktoré sa v rozprávaní o uzdravení objavujú – od skutočnosti narodenia, cez hriech, až po pomazanie, umytie a poslanie – pripomínajú obrad kresťanskej iniciácie v krste, v ktorom sa človek stáva novým stvorením.

Čo znamená tak často opakovaný výraz „Syn človeka“, resp. prečo sa Ježiš označuje práve týmto výrazom?

Ježiš odmieta niektoré tituly, ktoré boli v jeho dobe silno poznačené politickými očakávaniami alebo predstavami ľudí. Preto napríklad, keď ho Peter vyznáva ako „Mesiáša“, prikazuje, aby o tom nikomu nehovoril. Mohlo by to byť totiž nesprávne pochopené. Titul „Syn človeka“ však Ježiš viackrát na seba vzťahuje, pretože nebol natoľko „zanesený“ ľudskými očakávaniami. Ide o echo postavy z Dan 7,13-14, ktorá je nebeská a súčasne spojená s ľudstvom, a má poslanie súdiť svet (moment súdu spomína i Ježiš v Jn 9,39). Na iných miestach však evanjelium podčiarkuje, že poslaním „Syna človeka“ je dielo záchrany. Ježiš ho uskutočňuje skrze vydanie sa až do krajnosti kríža. Kríž sa stáva miestom plného zjavenia Božej slávy, Božej spásnej prítomnosti.

Evanjelium na ďalšiu nedeľu (2.4.2017):

Lazárove sestry poslali Ježišovi odkaz: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.“ Keď to Ježiš počul, povedal: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.“
Ježiš mal rád Martu i jej sestru a Lazára. Keď teda počul, že je chorý, zostal ešte dva dni na mieste, kde bol. Až potom povedal učeníkom: „Poďme znova do Judey.“
Keď ta Ježiš prišiel, dozvedel sa, že Lazár je už štyri dni v hrobe. Keď Marta počula, že prichádza Ježiš, išla mu naproti. Mária zostala doma. Marta povedala Ježišovi: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“
Ježiš jej povedal: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.“
Marta mu vravela: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“
Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“
Povedala mu: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet.“
Ježiš sa zachvel v duchu a vzrušený sa opýtal: „Kde ste ho uložili?“
Povedali mu: „Pane, poď sa pozrieť!“ A Ježiš zaslzil.
Židia povedali: „Hľa, ako ho miloval!“ No niektorí z nich hovorili: „A nemohol ten, čo otvoril oči slepému, urobiť, aby tento nezomrel?!“

Ježiš sa znova zachvel a pristúpil k hrobu. Bola to jaskyňa uzavretá kameňom. Ježiš povedal: „Odvaľte kameň!“ Marta, sestra mŕtveho, mu povedala: „Pane, už páchne, veď je už štyri dni v hrobe.“ Ježiš jej vravel: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“

Odvalili teda kameň. Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal.“
Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď von!“ A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plátnom a tvár obviazanú šatkou.
Ježiš im povedal: „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!“

Mnohí z tých Židov, čo prišli k Márii a videli, čo urobil, uverili v neho. (Jn 11, 1-45)