1. Ohľaduplnosť

sekcia Dary lásky
Pondelok, 25. 9. 2006

„Čo sa nepáči tebe, nerob ani ty inému!“ (Tob 4,15)

Aké triezve pravidlo! A aká triezva čnosť, v ktorej vodidlom je toto pravidlo, čnosť ohľaduplnosti! Ona je čnosťou všedného dňa a maličkostí. Keďže ohľaduplný človek vie, aké je nepríjemné, keď ho niekto ruší v jeho pohodlí, keď ho oberá o drahocenný čas, vypytuje sa ho na chúlostivé, ponižujúce veci, on preto kráča ticho, keď niekto v blízkosti spí, vyhýba s každému hluku v blízkosti izby chorého, skrýva vlastnú rozmrzenosť, zamlčuje skľučujúce obavy, je opatrný v rečiach, vyhýba sa žartom, ktoré iný neznáša, skrátka chráni sa toho, aby kde mu je to len možné, nezapríčiňoval druhým viac práce, starostí, výdavkov, ťažkostí, než je bezpodmienečne potrebné. Naozaj triezva je to čnosť a predsa je to čnosť veľmi skutočná – lebo je to pravá láska. Láska je zámenou vlastného „ja“ za cudzie; ohľaduplný človek túto zámenu prijíma. Ako sebec myslí na seba, práve tak ohľaduplný človek myslí na svojho blížneho. Čoho si želá, aby sa voči nemu vystríhali druhí, toho sa bude vystríhať i on sám. Slová: Miluj blížneho svojho ako seba samého! stali sa tu najtriezvejšou a najjednoduchšou pravdou.

Táto ohľaduplnosť je potrebná v našom záujme, ale i v záujme blížneho, v záujme ľudí vôbec. Najviac bôľu a utrpenia nespôsobili ľudstvu ani tak slepé sily, choroby, povodne a podobné nešťastia, ale vzájomná bezohľadnosť ľudí. Na jej účet treba rozhodne pripísať nesmierne zbedačovaniezahanbovaniekrivdysporyprocesyvojny. Čo osožíme ľudstvu, keď vytvoríme kúsok ľudského šťastia, a miesto toho niečo iné nepozornou nohou pošliapeme – keď raz do týždňa pripravíme radostnú hodinu, a inokedy zasa stokrát skazíme radostnú minútu; čo osoží, keď pani domu obdaruje na štedrý deň svojich sluhov nejakým skvelým darom, ale počas roka strpčila im nejeden večer bezohľadnými vrtochmi alebo tvrdosťou. Čo to osožilo, keď starý, škaredý, lakomý Pierre Girard, jeden z najväčších boháčov Ameriky, prekvapil svet testamentom, plným dobročinných darov a základín, keď počas svojho života svojimi neľútostnými a bezohľadnými metódami uvrhol mnohých do biedy?

Bezohľadný človek nikdy nemyslí pri plánovaní svojich akcií a skutkov na druhého. On si je merítkom. On je stred slnečnej sústavy, okolo ktorého sa točia všetky planéty. On je ten, ktorému všetko má slúžiť. Svet je tu pre neho. Niektorí toto krédo vyznávajúotvorene, iní nevedome. Predpokladám, že drvivá väčšina z nás ako sme tu, ak ho nejako vyznáva či praktizuje, tak to robínevedome. No nakoľko náboženstvo je o prebudenosti, je dôležité aby sme neustále skúmali, čo nás ovláda a usmerňuje naše správanie bez toho, že by sme to dokonca vedeli. A to sa dozvieme najlepšie osobným pozorovaním svojich skutkov (a reflexiou nad nimi) a tiež načúvaním iných, ktorým umožníme povedať nám, ako nás vidia a vnímajú, ako sa im s nami žije, čo im na nás prekáža, v čom im spôsobujme bolesť… Lásku má iba ten a požehnanie šíri iba ten, ktorého prvou zásadou je: „Chcem každej bytosti spôsobiť iba tak málo bolesti, ako je to len možné.“

S ohľaduplnosťou úzko súvisí i takt. Ťažko povedať kde je hranica medzi nimi. Ohľaduplnosť ľahko pochopíme, keď si všimneme tosamotné slovo. Je to vlastnosť, kedy je človek plný ohľadov na toho druhého. To znamená: kedy naplno skúma, čo jeho správanie spôsobuje a keď sa vyhýba tomu, aby druhému spôsoboval bolesť v tej či onej forme.

Na jednej internetovej stránke som našiel nasledujúci rozdiel medzi taktom a ohľaduplnosťou: „Takt je dôležitou a súčasne delikátnou zložkou spoločenského styku. Byť taktným znamená vedieť sa vžiť do situácie toho, s kým konáme, správať sa k nemu tak, ako by sme si my sami želali, aby v rovnakej situácií sa rovnako správal on k nám. Taktný človek nemyslí egocentricky len sám na seba, ale snaží sa byť citlivý, vnímavý ku snahám, túžbam a citom druhého človeka. Taktný človek dokáže upozorniť druhého na nedostatok v oblečení i správaním sa bez toho, aby sa ho dotkol a upozorňoval ostatných. Prejavom taktnosti je napr. zásada kritiky: chybu vytýkame medzi štyrmi očami, chválime verejne! Najmä v rozhovore sa prejaví miera nášho taktu. Vedieť, kedy a čo povedať, rozpoznať, kedy majú chuť hovoriť iní, kedy si želajú, aby s nimi niekto hovoril alebo naopak, nechal ich na pokoji, vedieť hovoriť o veciach, ktoré druhého zaujímajú, a vedieť sa vyhnúť veciam nepríjemným, to všetko je predovšetkým vecou taktu. Nie je možné sa ho mechanicky naučiť: takt je rozum srdca. Prebudí ho v sebe ten, kto je v styku s ľuďmi vnímavý, kto sa snaží poučiť a rozvíjať v sebe morálne vlastnosti i spoločenskú obratnosť. Ohľaduplnosť neznamená, že sa budeme správať k ľuďom prehnane úctivo a prejavovať sa poklonami, „ručičky bozkávam“ a „úctivý služobník“. Je to prejav našej lásky k ľuďom, dôkaz toho, že si vážime jednotlivého človeka i všetkých ostatných ľudí. V každom človeku nájdeme niečo, pre čo si ho vážime, v čom je lepším ako my a čo by sme sa mohli od neho naučiť.“

Toto je pekná charakteristika. Keby sme mali povedať ešte viac, takt by sme položili do úzkej súvislosti s dobre vyvinutým pocitom hanby. Hanba je veľmi dôležitá pre človeka, ktorý chce žiť a prežiť v ľudskej spoločnosti. Hanba je totiž strážcom hraníc: mojich i toho druhého. A práve tuná hrá dôležitú úlohu práve takt. Ktosi charakterizoval takt ako schopnosť rozpoznať, ako ďaleko možno ísť, aby si nezašiel priďaleko. Dovoľte mi trocha viac vysvetlenia. Keď hovoríme o hraniciach, myslíme tu na dve veci: 1) že sa jedná o dvoje hranice: moje a toho druhého a 2) že sa to týka všetkých oblastí: nielen kontaktov na poli duševnom a duchovnom, ale i telesnom. K tomu prvému treba povedať toľko, že človek, ktorý má vyvinutý zdravý pocit hanby, nielen že nejde k druhému tam, kde nemá čo hľadať, tzn. rozpoznáva, kde je hranica toho druhého, ale ani naopak: druhého nevpustí tam, kde nemá on čo hľadať, čiže rozpoznávai svoje hranice. Oboje sa robí za pomoci taktu. No niekedy tie hranice treba prekročiť. Tak ako lekár prekračuje hranice pacienta tým, že si ho nechá pred sebou vyzliecť, alebo dokonca mu skalpelom urobí hlboký rez, tak je dôležité aj v spoločenskom styku ísť poza isté hranice a tomu druhému povedať, čo potrebuje počuť. A na to je dobrý takt. Preto sa ktosi vyjadril, že  takt je umenie vyjadriť podstatu veci bez toho, že by si si vyrobil nepriateľa. Niekedy totiž treba dať najavo veci, ktoré sú dôležité a ten druhý sa môže cítiť napadnutý (ako keby sa znásilnili jeho hranice) no ak ide o nevyhnutnosť, musí sa to urobiť. Taktný človek, nakoľko je taktný, vie ako na to. Niektorí sú toho názoru, že načo hovoriť o veciach, do ktorých ťa nič nie je. Z toho pochádza asi aj príslovie: hovoriť je striebro, mlčať je zlato. No niektorí k tomu pridávajú: Zlatom nie je mlčanie; zlatom je takt.

Ešte zopár výrokov o takte: „Takt je inteligencia srdca.“ „Nespomínaj to, čo nie si schopný pochváliť.“ „Takt je v konečnom zmysle schopnosť čítať myšlienky druhého.“ „Tajomstvo úspechu človeka spočíva v jeho schopnosti postrehnúť náladu ľudí a jeho takt v schopnosti s nimi zachádzať.“ „Bez taktu sa nenaučíš ničomu. Takt ťa naučí, kedy mlčať. Zvedavci, ktorí sa neustále pýtajú sa nedozvedia nikdy nič.“ „Nemal by si hovoriť o slučke v obesencovom dome.“

Ohľaduplnosť nie je najmenšou spomedzi čností – ale je to aj napriek tomu veľká, úctu vzbudzujúca čnosť. Zaiste, prejavuje sa takmer výlučne iba v maličkostiach a bezvýznamnostiach. Neošetruje napríklad rany, neobetuje veľké sumy na dobročinné ciele, nehazarduje so životom kvôli inému. Ale je pravdou, že často sú človeku maličkosti ťažšie než hrdinské činy a bezvýznamnosti ťažšie, než veľké diela. Okrem toho, keby boli maličkosti naozaj čosi malého a ľahkého, znamenali by niečo veľkého už tým, že ohľaduplnosť ich vykonáva nielen raz za čas, ale takmer neustáli, v každej chvíli. Aj keby tieto zdanlivé maličkosti boli naozaj iba ako medenáky, predsa tieto peniažteky lásky, ktoré by sme bohato rozsýpali po celý dlhý život, vykázali by vo svojom súhrne hodnotu množstva zlata – hodnotu kráľovského daru. Čnosť ohľaduplnosti zaiste neutrpí na tejto veľkosti v našich očiach len preto, že pôsobí a vládne tak jednoducho a nepozorovane; práve naopak, to iba zvyšuje jej hodnotu a krásu. Kráľovná Láska vo svojom najpokornejšom, najprostejšom rúchu, áno – v rúchu naozaj nenápadnom, že ju v ňom iba zriedka poznávame – to je čnosť ohľaduplnosti. Kto obdaruje blížneho alebo mu preukáže láskavosť, či mu odpustí urážku, ten zožne za to aj vďaku, lásku, obdiv; naproti tomu ten, čo koná s ohľadom, zriedka počuje chválu a uznanie, lebo ohľaduplní ľudia, najmä keď sa stali majstrami v ohľaduplnosti, pestujú svoju čnosť tak, že mnohým síce prichádza vhod, ale málokomu padne do očú. Ohľaduplnosť nie je „rentabilná“ alebo lukratívna čnosť. Pravda, Jeden ju predsa vidí a počuje a napokon predsa odmieňa tie nevypovedané slová, tie potlačené pripomienky a narážky, tie želania, ktorých sme sa vzdali, tie tlmené kroky, a raz bude brať ohľad aj on na naše slabosti a želania. Keď bude naša duša v poslednej hodinke žobrať so žalmistom: „Pohliadni na mňa, a buď mi milostivý!“ (Ž 24,16), i jeho súd bude jednou veľkou ohľaduplnosťou. A ak sme si na zemi nenavykli na ohľaduplnosť? – Už tušíme, že ohľaduplnosť je nielen pravá, veľká čnosť, ale i čnosť vskutku potrebná. Bezohľadného človeka očakáva bezohľadný súd. Tomu, čo zriedka utajil slovo, neutají slovo ani Boh, ktoré má na srdci – neutají ani narážku na minulosť takého človeka a zmienku na jeho slabosti a chyby, ani zahanbenie jeho úbohosti pred celým svetom. V tej hodine by bol taký človek radšej, keby bol zanechal každú do očí bijúcu dobročinnosť a namiesto nej pestoval iba jednoduchú, priamu ohľaduplnosť.

1. Čo v tebe vyvolávajú myšlienky o ohľaduplnosti a takte? Si ohľaduplný?, ako vnímaš svoje správanie?, akú spätnú väzbu ti poskytujú iní?… Si otvorený pre ich spätnú väzbu?

2. Čo by si mal viac urobiť, aby si bol ohľaduplnejší? S ktorými ľuďmi?, v ktorej oblasti si najmenej ohľaduplný?

3. Nie si človekom, ktorý bez rozmyslu vytreskne čokoľvek a pri tom je na seba hrdý, že sa nikoho nebojí alebo že keď ide o pravdu, on povie komukoľvek čokoľvek? Nie je v tom nedostatok taktu? alebo múdrosti?

Pripravil: Milan Bubák, SVD