2. Dobrota

V Kanade nebude viac než stovka praktizujúcich neurochirurgov. Dr. Harley Smyth je jedným z najlepších a z najrešpektovanejších v tejto relatívne malej skupine. No keď príde k hypofýze, k tomu tajomnému orgánu veľkosti a podoby fazule nachádzajúcej sa na báze mozgu, tu je bezpochyby najlepším. Smyth však takéto porovnávania nemá rád. Status ho nezaujíma. Dôvod, pre ktorý sa venuje rozvoju tohto silne komplikovaného umenia je to, čo kedysi vyjadril Albert Schweitzer svojím termínom Ehrfurcht vor dem Leben (úcta k životu).

Smyth veľmi dobre vie, aké je pre autoritu ľahké stať sa superioritou (nadradencom) a tak sa snaží tomuto pokušeniu odolávať. „U niektorých doktorov vidno isté pohŕdanie ľuďmi. Som si istý, že medicína občas priťahuje ľudí, ktorí akosi podvedome hľadajú miesto, z ktorého by nevedome mohli uplatňovať nad ľuďmi svoju moc“, hovorí.

Niektorí doktori sú lepší ako iní, no Smyth je jedinečný. Napríklad so svojimi talianskymi pacientmi sa snaží byť tak veľmi zjednotený, že sa už dokonca naučil dosť veľa z ich jazyka, aby s nimi mohol viesť veselú – aj keď jazykovo neohrabanú– konverzáciu v taliančine, keď ich navštívi počas svojich bežných vizít. Má vynikajúcu pamäť na mená nielen svojich pacientov, ale aj ich príbuzných. Jeho nepretržité uvedomovanie si, že životy jeho pacientov ležia v jeho rukách ho vedie pred každou operáciou k modlitbe. Na vnútornej strane dverí jeho skrinky sú napísané slová Sira Jacoba Astlyho, ktoré napísal pred bitkou pri Newberry: „Pane, dnes budem veľmi zamestnaný. Možno na teba zabudnem. Ty však na mňa, prosím, nezabudni.“

Smythova oddanosť princípu „úcty k životu“ sa týka aj obrany nenarodených. Ako neurochirurg sa správa tak, aby navonok v praxi dokázal to, o čom je presvedčený, že totiž nenarodené dieťa má právo na úctu. Napríklad dosť často spomína jednu udalosť, keď operoval 23-ročnú ženu, ktorá krvácala zo zdeformovanej tenkostennej tepny v mozgu počas 5. mesiaca svojho prvého tehotenstva. Operácia trvala 11 hodín. V jeho 12-člennom tíme boli dvaja anestéziológovia a dvaja gynekológovia, ktorí nepretržite bdeli nad každým pohybom a tlkotom srdca nenarodeného dieťaťa. 4 mesiace po operácii sa dieťa normálne narodilo. Aj matka aj dieťa boli v poriadku. Podľa Smytha „život je dar, o ktorý my máme zverenú na krátky čas láskyplnú starostlivosť a lojálne správcovstvo.“

Zhruba v tom istom čase, keď Smyth začal svoje svedectvo o úcte k životu bola jeho manželka tehotná a čakali spolu svoje tretie dieťa. Akosi intuitívne tušil, že niečo nie je v poriadku. Keď sa malá Anna narodila, zistili, že mala Downov syndróm. „Pripadalo mi to ako irónia“, hovorí Dr. Smyth, „že ja, ktorý som bol advokátom nenarodených, som bol volaný k vydaniu svojho vlastného svedectva. Načasovanie tejto udalosti bolo priam dych vyrážajúce.“ Keď mu niektorí kolegovia navrhovali, aby svoju dcéru vo veku 3 rokov, kedy mala nárok na bezplatnú starostlivosť, umiestnil v ústave, tento návrh radikálne odmietol a jasne sa ich spýtal: „V snahe o odstránenie samozrejmého srdcabôľu, ktorý je súčasťou snahy o prijatie mentálne retardovaného dieťaťa, čo iné by sme mohli ešte odstrániť?“ Odpoveď na túto otázku dostal v pravý čas a to tým najdramatickejším a najosobnejším možným spôsobom. Lebo totiž tým „niečím iným“, čo mohlo byť ešte odstránené bol jeho vlastný život.

Smyth sa oddal svojej dcére. Stávalo sa mu dosť často, že sa na verejnosti predstavoval ako „Aničkin oco“. Napriek svojho 80-hodinovému pracovnému týždňu vždy si našiel na ňu čas. Zvlášť si dal záležať, aby šli spolu na hodinu plávania do plavárne. Jedného dňa sa stala zaujímavá vec: jeho vtedy 7-ročná dcéra si všimla, že na chrbte más akúsi „škvrnu“, ktorá vyzerá trocha inak než ostatné, ktoré tam mal. Všimla si to aj nasledujúci raz, keď šli plávať, a hovorí mu: „Doktor, odstráň to!“ Na Aničkino naliehanie zašiel za plastickým chirurgom vo svojej nemocnici a poprosil ho o vyšetrenie. „Škvrna“ sa ukázala byť malígnym melanómom, nebezpečnou formou kožnej rakoviny. No nakoľko sa to liečilo v ranom štádiu lekári mu predpovedali dobrý vývoj.

Dnes, už vo svojom staršom veku, Smyth stále ešte vykonáva neurochirurgiu bez akejkoľvek redukcie v počte svojich pracovných hodín. Navyše, stále nestratil svoju vďačnú ochotu a otvorenosť voči vedeniu a usmerňovaniu zo strany iných, zvlášť svojej dcérky. Dnes už 19-ročná Anna stále vedie svojho otca – ako to o­n zvykne povedať – na „neobvyklé chodníčky a neobvyklé miesta.“ Nedávno, v marci 1995 ju odprevadil do jej špeciálnej školy v Camphill Village v Ontario. Tam, spolu s ďalšími 50 ľuďmi – polovica ktorých bola hendikepovaná, väčšina tak, že nebola schopná vôbec rozprávať – strávili 2 týždne v komunite, ktorá vydávala svedectvo o – ako to popísal Smyth – „magických chvíľach kompletnej tímovej práce“. Rolou Dr. Smytha, ktorú o­n prijal s pocitom vďačnosti i hrdosti – bolo udržovať oheň pri príprave javorového sirupu.

Komentár

Dobrota sa veľakrát ukázala ako záchrankyňa života. Vynikajúceho psychiatra Viktora Frankla raz uprostred noci – o 3:00 hod. – zobudil telefón. Volala ho úplne neznáma žena. Bola rozrušená a vyjadrovala sa zmätene. Rozprávala asi 20 minút o tom, že chce spáchať samovraždu. Frankl, hoci veľmi vyčerpaný a grogy, jej načúval až dovtedy, kým sama neskončila. O nejaký čas neskôr táto žena prišla za ním, aby sa mu hlboko poďakovala, že jej zachránil život. Frankl bol prekvapený. Snažil sa spomenúť si na ten telefonát, no dušoval sa, že bol vtedy taký ospalý, že dnes už ani nevie, čo jej povedal a vlastne aj pochybuje, že to, čo jej povedal jej mohlo poslúžiť aspoň k čomusi. Žena silne prikývla a poznamenala, že vtedy jej naozaj nebolo jasné a doteraz jej nie je, čo sa jej snažil povedať. „No“, hovorí, „samotný fakt, že taký významný človek, ako ste vy bol ochotný stráviť 20 minút na telefóne o tretej hodine nad ránom s úplne neznámym človekom ako som bola ja bol pre mňa znamením, že asi budem pre niekoho dôležitá, a tak som sa rozhodla, že vo svojom živote budem pokračovať.“

Dobrota je šírka srdca, ktorá človeku umožňuje, aby bez ohľadu na to, ako vynikajúci a významný je v nejakej konkrétnej oblasti, vždy zostal v kontakte so základnou ľudskosťou v sebe i v iných. Chráni ho pred tým, aby seba samého a svoje úspechy zobral tak vážne, že by zabudol na ostatných ľudí.

Virtuóz Artur Rubinstein ku koncu svojho života veľa počúval o zručnosti 12-ročného klavírneho génia Dmitrisa Sgourosa. Hoci na zázračné deti hľadel s nedôverou chlapca láskavo pozval, aby mu niečo zahral v jeho dome v Ženeve. Sgouros, šťastný a poctený predviedol poslucháčstvu, ktoré sa tam zišlo dvojhodinový koncert. Na konci, keď dozneli posledné tóny, Rubinstein, ktorého pokladali za posledného z veľkých romantických klaviristov, vyhlásil chalana za lepšieho klaviristu od seba samého.

Dobrota je opakom snobstva[1]. Jej prameňom je dobrota srdca. Láskavý človek prejavuje uznanie a úctu ľuďom, ktorí sami o sebe ani osobne, ani spoločensky či profesionálne nevynikajú a sú v podstate nepatrní. Človek, ktorý sa správa snobsky dáva prednosť tomu, čo ľudí od seba oddeľuje namiesto toho, čo ich spája. Ľudí okolo seba usporadúva podľa dôležitosti na základe ich bohatstva, povolania, spoločenského postavenia a podobne. Svoj čas „nestráca“ s tými, ktorí sú pod jeho úroveň, ale radšej sa snaží o uznanie od tých, ktorí sú nad ním vyššie. Neodpovedať na telefonát nevýznamnému človekovi alebo človekovi, ktorým pohŕda považuje za jasný znak úspechu.

Dobrotivý človek je však demokratom v tom najpravejšom zmysle tohto slova. Nedovolí, aby mu uznávanie triednych alebo iných rozdielov bránilo vo videní dôstojnosti v iných ľuďoch. Nedovolí, aby ho jeho osobné, profesionálne alebo spoločenské výhody odcudzili od tých, ktorí sú „nižšie“. Dobrota predpokladá schopnosť vidieť dôstojnosťa krásu v každom človeku a vhodne na ňu reagovať.

Pápež Ján Pavol II. prejavuje čnosť dobroty, keď na svojich cestách ide za chorými na vozíčku, za malými deťmi, keď sa snaží osobne pozdraviť tých, ktorí sa zdajú byť najnepatrnejšími. Herečka Louise Fletcher prejavila tú istú čnosť keď sa po tom, čo dostala Oskara za svoju rolu vo filme One Flew over the Cuckoo’s Nest (Prelet nad kukučím hniezdom) posunkovou rečou poďakovala svojím hluchým rodičom za to, že do nej vložili sen, ktorého výsledky dnes vidí v tejto svojej cene. Generál Charles de Gaulle bol takým dobrotivým človekom, že aj keď mal na starosti politické veci s dejinným a globálnym významom dokázal si nájsť čas na svoju dcérku s downovým syndrómom aby jej spieval a tancoval.

Jedno latinské príslovie hovorí: „Honores mutant mores“ – pocty menia mravy. Je to charakteristika tých, ktorí prišli k istým „poctám“ vo forme úspechu, postavenia, kariéry a tieto pocty spôsobili, že sa zmenili. Začnú si namýšľať, separovať sa od tých, ktorí sú od nich nižšie alebo ktorí sú menej úspešní a podobne. Často sa začnú domýšľavo správať dokonca aj k svojim priateľom. Čnosť dobroty však hovorí o opaku. Pocty by nemali meniť mravy. Naopak, čím ide človek vyššie, alebo je úspešnejší, tým by mal byť skromnejší a prístupnejší, aj keď je samozrejmé, že jeho kalendár bude časom tak preplnený, že bude mať problém stíhať základné veci. No aj napriek tomu sa bude snažiť byť k dispozícii každému. Čnosť láskavosti ho bude viesť a formovať tak, že toto bude pokladať za dôležité. U dobortivého človeka „pocty nemenia mravy“.

Na snobovi vidíme, že neresťou, ktorá mu bráni vidieť znaky dôstojnosti a hodnoty v iných je pýcha. Keď sa naše videnie obmedzí len na naše vlastné snahy a úspechy potom budeme mať problémy uznať, že zdrojom všetkého, čo je naozaj dobré je Boh. Pýcha nám nedovolí vidieť dary, ktoré Boh rozdeľuje veľkodušne všetkým ľuďom bez výnimky, aj keď každému iný.

Počas vojny Severu proti Juhu prezident Abraham Lincoln vyhlásil národný deň „pokory, pôstu a modlitby“. V ten deň r. 1863 Lincoln povedal, že aj keď nebo Američanom udelilo hojnosť tých najlepších darov, na Boha – zdroj a prameň všetkých týchto požehnaní zabudli: „Zabudli sme na dobrotivú ruku, ktorá nás zachováva v pokoji a ktorá nás rozmnožuje, obohacuje a posilňuje. Márnivo sme si v pretvárke svojho srdca namýšľali, že všetky tieto požehnania sú výsledkom našej vlastnej múdrosti alebo čnosti. Náš dlhotrvajúci úspech nás tak otrávil, že sme upadli do pocitu sebestačnosti a hrdosti. Sebestačnosť nám bránila uznať, že potrebujeme milosť vykúpenia a ochrany. Hrdosť nám zasa nedovolila modliť sa k Bohu, ktorý nás stvoril.“

Ospalý otec, ktorý pestuje dieťa nad ránom keď je nepokojné, aj keď vie, že ho čaká náročný deň v práci, i mladá matka, ktorá úplne podriadi svoj profesionálny postup potrebám svojho novonarodeného dieťaťa ukazujú svojím deťom dobrotu Boha. Dobrota je vlastnosť podstatná k materstvu a otcovstvu, no nie je podstatná pre kariéru. Karierista, ktorý je snob, možno postúpi vysoko na rebríčku svojej kariéry, no jeho osobnosť bude rozkladať pohŕdanie ľuďmi. Na povrchu bude možno robiť dojem úspešného človeka, no v hĺbke svojej bytosti bude cítiť, že na celej čiare zlyhal vo svojej ľudskosti.

Vo filme Zázrak našej Panej Fatimskej dedinčania odbavia tri deti, ktoré tvrdia, že videli Pannu Máriu poznámkou, ktorú povedal jeden z nich: „Som si istý, že Božia Matka má dôležitejšie veci na práci, ako rozprávať sa s deťmi.“ Týmto prehliadnu pravdu, ktorú dosť často prehliadame všetci, že totiž pre matku nie je nič dôležitejšie, ako rozprávať sa so svojimi deťmi. Feministka Gloria Steinem v diskusii o feminizme sa pýta: „Komu by sa páčilo, byť celý deň zavretý s intelektom 3-ročného dieťaťa?“ Jej oponentka Midge Decter ako správna matka odpovedá: „Trojročné deti sú tými najokúzľujúcejšími stvoreniami na svete,“ a dodala, že by jej nevadilo, keby bola s jedným takýmto stvorením zatvorená kedykoľvek. Nemali by sme zabudnúť, že kresťanstvo prišlo do sveta pretože jedna žena bola ochotná urobiť dieťa centrom svojho života.

Dobrota je čnosť, ktorá nám umožňuje uznať, že jestvujú aj iné veci a dary, než sú len tie naše. A že tieto veci sú výsledkom Božej milosti. Toto vedomie nám potom na oplátku pomôže pozrieť sa aj naše vlastné dary a úspechy ako dar a milosť. Čo je začiatok múdrosti.

Si človekom dobroty? Je tvoje srdce široké, láskavé, veľkodušné?

Nie si domýšľavý? Nie si snob? Nepohŕdaš ľuďmi, ktorí sú menej nadaní ako ty? menej vzdelaní? nižšieho pôvodu? chudobnejší? hanblivejší?

Vieš sa približovať k ľuďom? Vieš im pomôcť? Nachádzať si na nich čas?

Kto je pre teba človekom, na ktorého pozeráš zhora? Prečo to robíš? Čo by si mohol urobiť pre to, aby si mu prejavil dobrotu a láskavosť? 

Pripravil: Milan Bubák SVD


[1] Možno nás bude zaujímať pôvod slova snob. Je to skratka latinských slov „sine nobilitatis“, čo znamená bez šľachtického pôvodu. Takto boli nazývaní ľudia, ktorí sa v Anglicku v 18. storočí začali správať ako šľachta, ale boli bez šľachtického pôvodu. Ľudia so šľachtickým pôvodom sa nemuseli na šľachtický pôvod hrať. Mali ho. Ľudia bez neho mali síce peniaze a bohatstvo no nemali titul. Preto sa tak začali správať. Vo väčšine im však chýbali šľachetné maniere (napríklad dobročinnosť, veľkodušnosť výchova, rozhľad…). A dostali od okolia prezývku snobi.