2. Láskavosť

sekcia Dary lásky
Pondelok, 9. 10. 2006

„Navzájom si slúžte v láske!“ (Gal 5,13)

Svätá Katarína z Janova dostala raz od Boha vnútorné poučenie, ktoré je najkrajším a najzrozumiteľnejším vysvetlením apoštolových slov: „Dcéra moja“, povedal jej Boh, „nech nikdy nepočujem slovo: nechcem. Nikdy sa neospravedlňuj, keď ťa budú prosiť o láskavosť; usiluj sa vždy konať vôľu druhých!“

Nikdy sa neospravedlňuj! „Šľachetné srdce nezná vytáčok, bo vlastnou sa mu cudzia vôľa stáva!“ (Dante).

Láskavosť je jedna z najkrajších vlastností dobrého človeka. Mohli by sme ju voľne zadefinovať ako priateľskosť prejavovaná pripravenosťou pomôcť, keď človeka o to požiadajú. Mali by sme samozrejme byť ochotní pomôcť aj tam, kde nás o to nepožiadajú, keď cítime, že naša pomoc je potrebná, no o tom si budeme hovoriť nabudúce pri dare úslužnosti. Láskavosť jepozitívna reakcia na prosbu.

Niekedy tá reakcia nemusí byť okamžitá. V evanjeliu sme si dnes čítali príbeh o dvoch synoch, ktorých otec požiadal o pomoc. Prvýsyn svoju pomoc najprv odmietol, no nakoniec otcovi pomohol. Druhý svoju pomoc najprv sľúbil, no potom otcovi nepomohol. Tieto dva postoje sú bežné. Ten druhý je častý u ľudí, ktorí si to s nikým nechcú rozhádzať. Sľúbia, ale myslia si svoje. Nakoniec však skončia ako nespoľahliví a ich sľuby nikto nebude brať vážne, ani keby to nakoniec vážne mysleli.

Prvý postoj je síce v evanjeliu pochválený, lebo otec nakoniec pomoc dostal, no ani ten nie je ideálny. Treba vedieť, že pri medziosobnom styku hrajú veľkú rolu aj pozitívne city a momentálna pripravenosť. Radikálnym odmietnutím pri prvom kontakte môžeme ľudí raniť a ponížiť. Naša eventuálna pomoc im potom bude k ničomu. Často to, čo sa tu hodnotí v skutočnosti najviac je náš postoj a nie naša práca. Inými slovami, ľudia i Boh potrebujú viac nás a naše srdce, ako našu prácu. Nemali sme už každý z nás skúsenosť, kedy nám ten druhý vyhovel, lebo sme ho k tomu doslova dokopali, no v skutočnosti sme v sebe prežívali pocit poníženia.

Ako ilustráciu uvediem známy príbeh od nemeckého spisovateľa Rainera Maria Rilkeho o žene-žobráčke a ruži. Príbeh hovorí o tom, ako jedna žena sedávala na rohu ulice a žobrala. Mala vytrčenú ruku a hľadela stále do zeme. Keď jej niekto hodil mincu, uklonila sa hlavou, ale na darcu sa nepozrela. Raz jej ktosi (neviem, čo to nebol on) dal ružu. Žena ju prijala, pozrela sa na neho a usmiala sa. Potom si pobrala svoje veci a i s ružou odišla preč. Neobjavila sa na svojom „stanovišti“ asi týždeň. Keď tam znova prišla darca ruže sa jej opýtal: „Kde ste boli? Nežobrali ste? Z čoho ste žili?“ Ona odpovedala: „Žila som z ruže!“

Preto najideálnejším postojom je na prosbu aj pozitívne reagovať pri jej prednesení a aj ju podľa svojich možností naplniť. Čo však, ak sa nám nedá? Nie je možné predsa plniť prosby každého a byť ustavične k dispozícii? Kedy budeme plniť svoje povinnosti, ktorých máme nemálo a na ktoré očakávajú iní ľudia? Ako sa vyhnúť zneužívaniu?

Toto sú všetko dôležité otázky a nie je naozaj ľahké na ne odpovedať. Na to, aby sme to dokázali, by sme si mali budovať láskavé srdce, ako mal Ježiš. Láskavé srdce vie láskavo zmapovať situáciu a vhodne sa vždy zachovať. Láskavé srdce vie i odmietnuť službu, ak to nie je možné, no urobí to láskavo a tomu, kto prosí vždy vlieva do duše nádej. Od láskavého človeka nikto neodchádza naprázdno. Nakoniec náš príbeh o žene-žobráčke odpovedá aj na tento problém: keď nemáš peniaz, daj ružu, alebo úsmev, alebo dobré slovo… Hoci niekto povie „z toho sa nikto nenaje“, pravdou je opak.

Čo je príčinou toho, že ľudia u nás nepochodia? Kto alebo čo nám vnuká tie rôzne ospravedlnenia, ktorými odopierame láskavosti, o ktoré nás ľudia prosia a obchádzame službu lásky?

Gary Champan, autor knihy Päť jazykov lásky v inej svojej knihe Päť znakov milujúcej rodiny píše, že v milujúcej rodine si ľudia navzájom slúžia. Duch služby je prvým znakom milujúcej rodiny (ďalšími sú: intimita medzi manželmi; rodičia, ktorí učia a vychovávajú svoje deti; deti, ktoré poslúchajú a ctia si rodičov; manžel, ako milujúca hlava rodiny). Mnohí z nás nie sme ochotní pomôcť iným lebo nás v tom nikdy nevychovávali. V milujúcej rodine si jej členovia svoje potreby navzájom nielen vytušia – o tom budeme hovoriť nabudúce -, ale vedia navzájom i prosiť jeden druhého o pomoc a na tieto prosby vedia reagovať. To kedy a ako prosiť a kedy a ako na prosbu o službu reagovať sa človek na prvom mieste naučí vo svojej rodine. Taktiež sa v rodine človek učí aj tomu, ako iného nezneužívať a ako sa nenechať zneužívať.

Čo sa týka prosenia, k tomu možno treba tiež čosi povedať. Povedali sme si, že láskavosť je pozitívna odpoveď na prosbu druhého o službu a pomoc. No sú ľudia, ktorí prosiť nedokážu. Je to pre nich príliš pokorujúce. Radšej nič nemajú, ako by mali prosiť. Za takýmto postojom je pýcha a prehnaná hrdosť. Spomínam si na jeden svoj osobný zážitok. Keď som pred rokmi prišiel do Ríma do generálneho domu našej rehole na štúdiá a začal som po prvý raz žiť v rehoľnej komunite (počas komunizmu to u nás nebolo možné). Bolo mi veľmi zaťažko si na niečo, čo som potreboval (napr. oblečenie…) ísť si vypýtať peniaze. Radšej som sa rozhodol nič nemať.Keď som to raz povedal svojmu predstavenému, ktorý ma povzbudzoval, aby som si vypýtal, keď budem čosi potrebovať, povedal som mu, že nie je ľahké pýtať si… On mi na to povedal zaujímavé slová: „Rehoľný sľub chudoby neznamená, že nič nemáš. K svojmu životu i k svojej práci predsa isté veci potrebuješ. Sľub chudoby znamená, že si vlastne žobrákom: keď potrebuješ čosi, pokoríš saa ideš si pýtať. A riskuješ, že možno to, čo žiadaš i nedostaneš!“

Zaujímavá myšlienka! Platí však zaiste nielen u rehoľníkov: byť často nesebestačný, nemať na to, čo potrebujem, pýtať, keď potrebujem, riskovať odmietnutie, a pritom všetkom prežívať pokoru nie je jednoduché. No ak sme vyrástli v zdravej rodine, tomuto všetkému nás rodičia naučili. Každá rodina má svoj obmedzený rozpočet a preto jej členovia sa takýmto postojom musia učiť. Musia sa učiť prosiť, svoju prosbu formulovať, svoje potreby odôvodniť, niekedy prijať odmietnutie, lebo prosbu (momentálne) nie je možné splniť, musia vedieť čakať, byť ohľaduplní, lebo práve niekto iný má potrebu väčšiu a naliehavejšiu a pod. Ak sme sa tomu v rodine nenaučili, potom sa treba tomu učiť dnes, v prostrediach, v ktorých sa nachádzame. Nikdy nie je neskoro. Preto, konečne, o tom aj dnes rozprávame.

Sú aj iné dôvody, prečo odmietame vypočuť prosbu iného o pomoc. Napríklad akási skúposť na čas. Máme toľko práce, – aspoň tak to tvrdíme -, že nemáme čas splniť túto alebo tamtú obyčajnú prosbu, žiadanú prechádzku, vykonať návštevu, prečítať rukopis; nechceme stratiť ani štvrťhodinku. Je nápadné, že často tí istí ľudia, čo sa nazdávajú, že teraz musia odmietnuť prosbu pre nedostatok času, o polhodinu neskôr premárnia a preflákajú azda na rôzne hlúposti možno omnoho viac času, než čo by ich bolo stálo splnenie prosby.

Ale keby aj niekto naozaj vážne nechcel stratiť ani štvrťhodinku zo svojho života, mohlo by sa i takému povedať: „Neospravedlňuj sa, keď ťa prosia o láskavosť!“ Štvrťhodina, ktorú obetuješ na splnenie prosby, nie je nijaká strata – štvrťhodina, ktorú obetuješ v službe lásky, patrí skôr k najvýnosnejším a najlepšie využitým chvíľam tvojho života. Neviem, či budeš na smrteľnej posteli cítiť šťastie z toho času, ktorý si venoval vede, písaniu alebo čítaniu kníh, obchodným cestám a účtovníckym prácam – jedno však viem, že sa budeš tešiť z času, ktorý si venoval láskavostiam a že by si si rád želal, keby si bol ešte viac času strávil plnením cudzích prosieb. Svätý Alfonz Mária Liguori urobil raz sľub, že nepremárni nijaký čas – a zaiste sa nezdráhal spĺňať prosby, kde len mohol; a práve takto najlepšie dodržal svoj sľub.

Zatiaľ čo si myslíme, že nemáme času, v skutočnosti má naše odrieknutie hlbšiu príčinu, ktorá nás ostatne dosť často zvádza odmietnuť láskavosť. Bolo by nám to nepohodlnéobtiažnenamáhavétrápnepokorujúce, stálo by to obeť, keby sme splnili prosbu blížneho.

Kde je však láska, keď preukazujeme iba také láskavosti, čo nás nestoja nijakú obeť? Láska myslí a koná inak. Zdráhaš sa prevziať od svojho blížneho malú prácu, lebo si už unavený? Pozri, večná Láska sa nezdráhala vziať na seba ťažký kríž – a jednako, aká bola ráno na Veľký piatok unavená.

Nechceš sa rozhodnúť vykonať niekoľko krokov pre človeka v tiesni – lebo je ti to trápne -; pozri, láska Boha sa nehrozila pre teba aj tej najtrápnejšej, najpokorujúcejšej cesty, cesty najpotupnejšej, cesty kríža ulicami Jeruzalema.

Odmietaš prosbu, lebo by to bolo prekríženie malej túžby; Kristus sa pre teba zriekol túžby po Božej blízkosti, svojej najvyššej a najvrelšej túžby.

Nie, neverím, že v Tebe žije čo len iskierka pravej lásky, keď vzdoruješ láskavostiam tam, kde ťa ony stoja nejakú obeť! Áno, tak veľmi človeka ľudia využijú – pokiaľ je láskavý – stáva sa napokon sluhom a otrokom všetkých! Bolo by to opravdu tak zlé?

Zo služby iným máš i ty prospech: Veď či nedosiahli dobré duše, ktoré ľudia naozaj využijú, najväčší úžitok, nádherné víťazstvo nad sebectvom a vrtochmi, nesmiernu vnútornú slobodu a podľa svedectva knihy Nasledovanie Krista veľký pokoj?

A či nedosiahli tí, čo sa naozaj svojou dobrotou stali sluhami a otrokmi všetkých, vysokú dôstojnosť? Človek sa nestane menším, keď sa zohne, aby druhému rozviazal remienky na obuvi.

Nič neubudlo z veľkosti Marka Aurélia, keď po jeho smrti čítali v jedných jeho zápiskoch slová: „Poslúž ľuďom vždy nejakým spôsobom a to nech je tvojím jediným potešením!“ – Naopak, kto sa z lásky skloní k druhému, stane sa tým iba väčším a „kto chce byť medzi vami prvý, nech je sluhom všetkých!“, hovorí Ježiš (Mk 10, 44). On, ktorý bol medzi nami celkom ako ten, čo slúži, nie je najväčší spomedzi všetkých ľudí? Spĺňať prosby, to je niečo kráľovského, ba božského.

Bol by to významný krok pre celú večnosť, keby sme urobili závažné, pevné predsavzatie, že nijakému človeku bez nutnosti neodmietneme prosbu. Všetci máme nejakú prosbu na srdci a na perách, veľkú prosbu k Bohu. Komu inému ju Boh vyplní, ak nie tým, čo sami spĺňajú mnohé prosby iných?

1. Spomeň si na situáciu, kedy si naposledy odmietol prosbu niekoho o pomoc. Čo to bolo? Prečo si to odmietol? Skús si spätne predstaviť, ako sa asi mohol ten človek cítiť.

2. Spomeň si, naopak, na situáciu, kedy si ty bol odmietnutý. Čo vtedy prežíval? Ako si to prijal? Čo v tebe z toho voči tomu človeku zostalo dodnes?

3. Nie si človek, ktorý často používa slovo nechce sa mi?

Pripravil: Milan Bubák, SVD